Lost In You

Skúšky neskúšky, napadlo ma to, keď som včera sedela na balkóne a pozerala sa na tú krásu podo mnou. Musela som sa vypísať. Neviem, či sa vám to bude páčiť a asi by ste radšej uvítali ďalšiu časť s Niallom, ale...tam sa musím akosi nútiť, aby som písala. Toto šlo samo. Jednoducho som ráno vstala, pustila si moju novú lásku (Night Visions od Imagine Dragons) a písala. Takto to dopadlo. Ak nemáte rady nešťastné konce, ďalej ako po ten odskok nechoďte ;) 

LOL ♥

V ten deň som sa zo školy vrátila úplne vyšťavená, bez akýchkoľvek plánov na večer. Chcela som aspoň jeden deň stráviť v mojej internátnej izbe, s teplým čajom v rukách a zatočená v deke, pozerajúc nejakú roztomilú rozprávku. Tašku som teda hodila k stolu a zapla som notebook. Kým sa spustil, zašla som do sprchy. Potrebovala som sa zohriať. Tá zima, čo vládla von, mi prešla snáď až do kostí. Horúca voda pomaly rozohrievala moje telo, moje svaly sa uvoľňovali a postupne zo mňa opadával všetok stres, o ktorý v dni, ako bol tento, naozaj nebola núdza. Príjemná ovocná vôňa sprchového gélu a šampónu celý ten rituál ešte spríjemnili a dovolili mi uvoľniť sa aj psychicky.

Vyšla som von zabalená len v uteráku. Za oknami už bola tma, aj napriek tomu, že bolo len niečo po šiestej. November sa ukazoval v celej svojej kráse. Zapálila som svetlo, dosušila sa a natiahla na seba obrovskú mikinu a tepláky. Prečesala som si vlasy a nechala ich voľne schnúť na pleciach.

Znovuzrodená som si sadla k notebooku.  Zahľadela som sa na obrazovku a nevedela som, čo robiť. Na jednej strane som bola vďačná za to, že mám celú izbu pre seba, no bolo mi strašne smutno. Tomáš mal v ten deň skúšku s kapelou, takže na mňa nemal čas. Bolo to pre mňa niečo nové, pretože odkedy sme boli spolu, každý deň sme si našli na seba chvíľu, aj keď len na obed alebo prechádzku po parku. Vtedy som však ja mala celý deň školu a večer mal on skúšku. A srdce mi pišťalo práve po jeho prítomnosti.

Ostala som teda pri prvotnom pláne. Postavila som si vodu na čaj a pripravila Despicable Me. Nechcela som byť v úplnej tme, ale ani vo svetle, tak som si zapálila vonné sviečky. Onedlho izbu zaplnila nevtieravá vôňa vanilky a jazmínu a miešala sa s mätovou arómou stúpajúcou z môjho čaju. Usadila som sa na posteľ a zabalila sa do deky. Notebook som mala položený na kolenách a úplne som sa stratila v deji. Podchvíľou som odpíjala z čaju.

Príbeh bol asi v polovici, keď mi niekto zaklopal na dvere. Od ľaku som až nadskočila. Nikoho som nečakala. Položila som hrnček s čajom na stôl, stopla som prehrávanie a vyhrabala sa z deky. Kým som prišla k dverám, napadlo ma, že to bude Katka, dievča z vedľajšej izby. Často sa ma chodila pýtať, či jej nemôžem požičať hrniec, vývrtku a podobné drobnosti.  

Keď som však otvorila dvere, čakalo ma prekvapenie. Stál tam on v celej svojej kráse. Bohaté kučery mu stáli na všetky strany, čokoládové oči zahalené dlhými mihalnicami sa usmievali a rovnako aj jeho plné pery zdobil úsmev. Líca mal jemne zružovené od zimy a rovnako ružový bol aj jeho nos. Vyzeral roztomilo a absolútne dokonalo. Oproti mne až príliš. Začervenala som sa, keď som si uvedomila, ako musím vyzerať v mojom domácom úbore s neupravenými vlasmi.

„Ahoj.“ Pozdravil.

„Ahoj.“ Prekvapene som vydýchla.

„Dnes som ťa nečakala.“ Dodala som, stále stojac vo dverách, on na chodbe.

„Ja viem. Asi som ti mal dať vedieť.“

„Nie, to je v poriadku. Som len prekvapená.“ A nepripravená, dodala som v duchu. Opäť som očervenela kvôli tomu, ako vyzerám. Čudovala som sa, že ešte nezutekal.

On sa namiesto toho zohol ku mne a pobozkal ma. Nežne, akoby som bola zo skla a on sa bál, že sa mu rozsypem pod rukami. Jeho studené pery na mojich teplých, jeho ľadová ruka na mojom rozhorúčenom líci.

„Ideš ďalej?“ opýtala som sa ho, keď sa odo mňa odtiahol. Až potom som si uvedomila, akú sprostosť som trepla. Trápnejšia som už byť snáď ani nemohla. Jasné, že ide ďalej. Neprišiel mi predsa dať len pusu.

„Ak ti to nebude vadiť...“ odstúpila som sa mu a on vošiel. Prečo to bolo celé také čudné? Už u mňa dva krát bol a ani raz to nebolo takéto rozpačité.

„Vidím, že si vieš spraviť romantiku aj bezo mňa.“ Podpichol ma, kým si dával dole bundu a oči mu zaleteli k tlmenému mihotavému svetlu v izbe.

„Bolo mi smutno.“ Pokrčila som ramenami.

„Aj mne.“ Prehodil. Usmiala som sa. Moja nálada bola o sto percent lepšia ako pred piatimi minútami.

„Čo robíš?“ opýtal sa ma.

„Pozerám rozprávku.“

„Oh. Rozprávku? Také veľké dievča?“

„Veľké dievčatá majú zakázané pozerať rozprávky?“ zdvihla som jedno obočie.

„Nie, ak dovolia pozerať aj veľkým chlapcom.“ Na tvári sa mu objavil šibalský úsmev a mne sa podlomili kolená.

„To by tu najprv veľký chlapci museli byť.“ Vyplazila som mu jazyk, otočila sa na päte a vošla do izby. Stihol ma tľapnúť po zadku a nasledoval ma.

„Neurážať, jasné? Moje ego si takéto reči vyprosí.“ Pretočila som očami.

„Dá si teda tvoje ego niečo? Aby som si ho udobrila?“

„Vedel by som o veľa veciach, ktoré by si dalo, ale nateraz mu postačí čaj.“ Usmiala som sa a pokrútila hlavou.

„Aký? Mám tu čierny, zelený, čerešňový, mätový, kamilkový, na sústredenie a na pamäť.“ Vymenovala som mu obsah mojej skromnej zbierky čajov. Zasmial sa.

„Mätový bude fajn, ďakujem.“ Zašla som po vodu a nechala ju zovrieť. Pripravila som hrnček a vložila doň vrecko s čajom. On si medzitým sadol na posteľ a pozoroval ma.

„Citrón? Cukor?“ opýtala som sa ho. Jeho oči stále nalepené na mne.

„Ani, ani.“ Zamrmlal. Opäť ma prekvapil. Čaj som pila presne tak isto. Bez všetkého. A najradšej mätový.

Vzala som hrnček a položila ho na stôl, bližšie k mojej posteli. Zdvihla som k nemu oči a tie jeho ma stále sledovali.

„Čo je? Mám niečo na tvári?“ opýtala som sa ho a opäť sa začervenala. V tlmenom svetle sviečok to snáď nebolo až tak vidieť. Pokrútil hlavou, akoby sa chcel zbaviť nejakej myšlienky.

„Nie, nemáš.“ Usmial sa. Sadla som si k nemu a oprela sa o jeho plece. Jednou rukou ma objal okolo ramien a vtisol mi bozk do vlasov.

„Aký si mala deň?“ šepol.

„Únavný. Stresujúci. Hrozný. Ty?“

„Tak nejako podobne.“ Rukou ma začal hladiť od ramena po lakeť a späť. Aj cez mikinu som cítila, aké má stále studené ruky.

„Ako skúška?“

„Nešlo nám to. Pohádali sme sa.“

„Kvôli čomu?“

„Nevieme sa dohodnúť, ako budeme hrať náš najnovší song. Mne a Peťovi to znie lepšie o oktávu nižšie, Rišo s Maťom to zas chcú o oktávu vyššie. Keďže je Peťo spevák, stojím si za tým, že sa mu máme prispôsobiť. Chalani sú však tvrdohlaví a nechcú povoliť.“ Povzdychol si.

„Možno by mal rozhodnúť niekto nezaujatý?“ navrhla som.

„To by bol asi najlepší nápad. A asi to tak budeme musieť nakoniec aj urobiť. Všetci totiž trváme na svojom a nikto nemá v pláne povoliť. Tým, že sme štyria nie je nikto ani v prevahe.“

„Vyriešite to.“

„Musíme, o dva týždne to chceme hrať.“

„Už máte ten koncert istý?“

„No, to je asi jediná dobrá správa dnešného dňa. Ozvali sa nám z toho klubu aby si overili, či to platí. Takže teraz je to viac menej na sto percent dohodnuté.“

„Tomáš! Prečo si mi to nepovedal hneď? Veď to je skvelé!“ zvýskla som a otočila sa tvárou k nemu.

„Gratulujem ti! Aj tebe aj chalanom. Konečne vyleziete z tej garáže a predvediete ľuďom, čo je to hudba.“

„Ty sa z toho tešíš snáď viac ako ja.“ Uškrnul sa.

„Tebe radosť pokazili chalani, ale mne ju teraz nepokazí nič! Veď je to tvoj sen! A o dva týždne sa splní.“ Jasala som a on sa na mne dobre zabával.

„Dobre, dobre, teraz som rád ešte viac, ako keď som to prvý krát počul.“ Smial sa. Hodila som sa mu okolo krku. Jeho zvonivý smiech sa mi ozýval v ušiach a ja som bola prekvapivo šťastná. Teatrálne som mu vlepila mľaskavú pusu a on mi brnkol po nose. Usmieval sa od ucha k uchu a ja som sa v tom úsmeve strácala.

„Nepozerala si náhodou rozprávku?“ uzemnil ma. Bol akýsi nesvoj.

„Musíš kaziť moje nadšenie a radosť z teba? Vieš, aká som na teba teraz hrdá? Môj chlapec bude slávny!“

„Brzdi dievča! Je to len malý klub, nie obrovská aréna. Budem rád, ak tam vôbec niekto príde.“

„Niekto určite. Ja budem v prvej rade!“ smial sa zo mňa.

„Poďme radšej na tú rozprávku, dobre? Aby si mi tu od toľkého nadšenia neodpadla.“ Povzdychla som si. Takáto rozjarená som mala niečo pozerať? Chcelo sa mi skákať a smiať. Bol to jeho sen. A splnil sa mu. Odkedy sme sa spoznali, často hovoril o tom, ako by chcel, aby raz dostali príležitosť niekde vystupovať. Teraz som bola rada asi aj zaňho. Netušila som, čo mu sedelo na nose. Inokedy by sa radoval viac. Možno to bude len tou hádkou. Aj mňa by to mrzelo.

Usadila som sa vedľa neho a pustila film. Nestihla som sa ani zapozerať, keď ho opäť zastavil. Nechápavo som naňho pozrela. Ospravedlňujúco sa usmial.

„Bolí ma chrbát. Nebude ti vadiť, ak si k tomu ľahnem?“ pokrútila som hlavou. Notebook sme položili na stoličku vedľa postele a on si mi ľahol do lona. Rukami som automaticky zablúdila k jeho vlasom a ponorila do nich ruky. Len tak sa prehrabovať tými jemnými kučerami bol neopísateľný pocit. Milovala som jeho vlasy. Milovala som ho celého.

Keď som si to uvedomila, zarazila som sa. Nebolo to príliš skoro? Poznali sme sa niečo cez dva mesiace, no spolu sme boli tri týždne. Nevedela som, po akej dlhej dobe je dovolené zamilovať sa do niekoho. Toto bolo prvý krát, čo som to takto cítila. Bola som na to pripravená? Bol na to pripravený on? Miloval ma tiež? Čo ak to on necíti rovnako? Čo potom? Potiahneme to ešte mesiac a ja sa potom budem utápať  žiali, zatiaľ čo on si bude užívať s niekým iným? Premkol ma strach. Ten cit bol príliš silný a celú ma premohol. Zatočila sa mi z neho hlava. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Určite ma nemiluje. Ako by aj mohol? Mňa?

Ani som si neuvedomila, že som prestala vnímať všetko dookola. Precitla som, až keď sa rozosmial. Pravdepodobne sa akurát odohrávala nejaká vtipná scénka. Keď si uvedomil, že sa nesmejem, vzhliadol ku mne. Slzy sa mi medzitým predrali z očí von. Okamžite sa posadil a začal mi ich stierať bruškom palca.

„Čo sa deje, láska?“ to oslovenie spustilo ešte väčší príval sĺz. Neznášala som sa pre svoju slabosť. Nechcela som mu to povedať. Nechcela som, aby odo mňa ušiel. Ešte nie.

„Nič.“ Potriasla som hlavou a utierala si líca chrbtom ruky do rukáva mikiny. Nasilu som sa usmiala, no jeho ustaraný výraz tie slané kvapky nezastavil.

„Povedz mi.“ Pokrútila som hlavou.

„No tak.“ Naliehal. Pozrela som sa mu do očí, no vzápätí som pohľad sklonila. Nemohla som sa naňho pozerať. Chytil ma za bradu a snažil sa zachytiť môj pohľad.

„Miláčik, prosím, hovor so mnou.“ odvážila som sa naňho pozrieť. V tvári sa mu zračilo čisté zúfalstvo zmiešané s obavami. Odvrátila som hlavu. Pustil mi bradu, no neprestal sa na mňa pozerať. Vedela som, že mi nedá pokoj, kým mu to nepoviem. A ak mu budem klamať, tak to zistí. Nie som dobrá klamárka. Prečo som to nedokázala nejako zakryť? Zahovoriť? Mohla som sa tváriť, že plačem od smiechu.

„Ja počkám.“ Povedal po chvíľke ticha.

„Nemôžeme to nechať tak?“ pípla som. Záporne pokrútil hlavou.

„Chcem, aby si mi to vysvetlila. Nerád ťa vidím plakať. Ono sa ma to dotýka.“ Toto bolo vlastne prvý krát, čo som sa pred ním rozplakala.

„Ja...“ prehovorila som po chvíli. To ticho som už nemohla vydržať. Zhlboka som sa nadýchla.

„Ja som si práve uvedomila, že som sa do teba zamilovala. A zľakla som sa. Vydesilo ma to. Pretože ty ma určite nemiluješ. A nechcem o teba prísť. Bolelo by to. A bojím sa toho. Nechcela som ťa od seba odohnať. Preto som ti to nechcela povedať. Preto som začala plakať. Lebo je to príliš skoro. Lebo som si bola istá, že odo mňa ujdeš. Vlastne neviem, prečo tu ešte stále sedíš.“ Slová zo mňa zrazu vychádzali prirýchlo a povedala som aj to, čo som pôvodne nechcela. Keď som stíchla, zaborila som si tvár do dlaní. Čakala som, že keď ich odtiahnem, tak tam už nebude. Že sa naozaj postaví a odíde. On tam však stále sedel. Nemohla som sa naňho pozrieť. Nedokázala som to. Bála som sa toho, čo by som mohla vidieť. Dlho sa nič nedialo. Obaja sme len sedeli a rozprávka sa blížila ku koncu bez toho, aby to hocikto z nás vnímal. Nerozumela, načo toľko rozmýšľa. Prečo sa nepostaví a neodíde rovno. Bolo by to ľahšie a obaja by sme to mali za sebou.

Jednou rukou mi však odtiahol moje ruky z tváre a jeho, už zohriata, dlaň chytila moje líce a prinútila otočiť moju hlavu k nemu. Počkal, kým som naňho nepozrela. Keď som to spravila, nechcel pustiť môj pohľad. Pozerali sme si do očí a ja som stále nevedela, čo si o tom myslí. Nedalo sa mu ani čítať z tváre. Potom sa zohol a pobozkal ma. Rovnako nežne, ako keď prišiel. Akoby sa bál, že mi ublíži.

„Ja...“ zaváhal, keď sa odtiahol. Ja som si v hlave opakovala, že bozk je dobré znamenie. Musí byť. Teda ak to nebol bozk na rozlúčku.

„Ja som potreboval dnešný deň, aby som si to uvedomil.“ Vyšlo z neho nakoniec. Čakala som, vedela som, že neskončil. Kameň zo srdca mi spadol a dýchalo sa mi ľahšie. Ešte to nepovedal, ale aspoň naznačil, že to cíti rovnako. Aspoň tak som to pochopila.

„Dnes po skúške som vedel, že tu musím byť, že ťa potrebujem vidieť. A keď si mi otvorila dvere, krajšia ako kedykoľvek predtým a ešte si sa aj začervenala, vtedy som to pochopil. Nevedel som, ako ti to povedať. A neskutočne ma mrzí, že si kvôli tomu plakala.  Mal som ti to povedať hneď, no tiež som sa bál.“ Opäť sa sklonil k mojim ústam. Teraz ma bozkával náruživejšie.

„Ľúbim ťa.“ Šepol prvý krát rovno do mojich pier. Chytil ma vzadu za krk a pritlačil si ma bližšie k sebe. Moje ruky putovali k jeho vlasom a stratili sa v nich.

„Ľúbim ťa.“ Zopakoval, keď sa odtiahol. Utvrdzoval v tom seba aj mňa.

„Ja teba tiež.“ Šepla som. Nemohla som nájsť vlastný hlas. Ešte stále to bol pre mňa priveľký šok, priveľký skok dopredu. Bozkávali sme sa ako doteraz ešte nikdy. Jeden druhému sme dávali najavo svoje city. V tom jednom bozku bolo ukryté všetko. 

Keď skončil, pretože sme už nevládali dýchať, jednoducho som zaborila nos do jeho krku a vdychovala jeho neopísateľnú vôňu. Ostali sme tak snáď večnosť. Okolo nás bolo ticho, pretože záverečné titulky už dávno dozneli. Boli sme len ja a on. A ja som bola šťastná ako ešte nikdy.

A teraz? Teraz mi ostali už len oči pre plač. Pamätám si to všetko do posledného detailu. Pamätám si každú jednu vetu, ktorú mi povedal, každú chvíľu, ktorú sme strávili spolu. Od prvého bozku, cez prvú hádku, prvé milovanie až po posledný bozk, ktorý mi venoval necelý týždeň dozadu. S ním som prežila najkrajší rok a pol môjho života. Viem, že sa mi nič lepšie ako on prihodiť nemohlo a už sa mi ani neprihodí.

Teraz stojím nad jeho hrobom a spomienky sa mi zabodávajú do chrbta ako ostré nože so zubatými čepeľami. Bolí to. Srdce mám na franforce, ak mi ešte nejaké ostalo. Necítim ho. Necítim nič, len prázdnu dieru v hrudi. To je všetko, čo po ňom ostalo okrem spomienok. A bolesti. Tú som však už prestala vnímať. Bola všade a úplne otupila všetky moje zmysly. Už som  ju viac necítila.

Ledva som si uvedomovala, čo sa okolo mňa dialo. Sústredila som sa na ten moment, keď som ho videla posledný krát. Keď odchádzal na festival, posledný krát ma objal, pobozkal. Prízvukovala som mu, nech si dáva na seba pozor. On len hodil rukou a povedal, že sa nemám čoho báť. Poslal mi ešte vzdušný bozk a povedal, že ma ľúbi. Bol vtedy taký šťastný a bezstarostný. Tešil sa. Ako by aj nie? Plnili sa mu sny. Z garáže a klubov sa dostali na festival. Robili vlastné veci a onedlho im malo vyjsť Cdčko.

On sa toho však už nedočká. Nejaký ožratý idiot si to do nich cestou napálil. Chalani sú v nemocnici s ťažkými zraneniami, Tomáš sedel presne v mieste, kde do nich narazilo auto. Bol na mieste mŕtvy. Keď mi asi o dve hodiny po zrážke zavolala jeho mama, vedela som, že niečo nie je v poriadku. Dovtedy som ani netušila, že má moje číslo.

S plačom mi to oznámila. Ledva jej bolo rozumieť. A môj svet sa vtedy zrútil. Položila som telefón a necítila som nič. Bola som prázdna, bez akejkoľvek emócie. Postupne mi to však dochádzalo. V ušiach mi pišťalo a moje srdce sa rozpadalo na malinké kúsky, ktoré už nikto nikdy nebude vedieť dať dokopy.

Pomaly som si všetko uvedomovala. Už nikdy ho neuvidím smiať sa, už sa ho nikdy nebudem môcť dotknúť, či povedať mu, ako veľmi ho milujem. Nikdy nezaborím ruky do jeho vlasov a nepobozkám tie dokonalé pery. Nikdy nezaborím nos do jeho krku a nenadýchnem sa ho. Nikdy, nikdy, nikdy už nebude so mnou.

To poznanie ma teraz zmohlo presne rovnako ako vtedy. Podlomili sa mi kolená a ja som vzlykajúc dopadla do mäkkej trávy. Bolo mi jedno, že sú okolo mňa ľudia, že tam nie som sama, že kňaz má stále príhovor. V mojej hlave som bola len ja. A on. Studený, uväznený vo svetlo hnedej drevenej truhle. Stále som dúfala, že ku mne niekto príde a povie mi, že to bol len žart, veko sa dvihne a Tomáš odtiaľ vyjde s ospravedlňujúcim úsmevom na tvári.

Ničoho takého som sa však nedočkala. Jeho život skončil a ja som skončila spolu s ním. On bol všetko, čo som mala. Bez neho som nikto a svet okolo mňa prestal existovať s jeho posledným výdychom. On bol totiž mojim svetom.