...To Be Loved

Toto vznikne, keď som tri dni takmer sama, bez internetu, len s knihou, notebookom, slnkom a vlastnými myšlienkami. Nie som si istá, či sa vám to bude páčiť...je to celkovo trocha iné, ako ste odo mňa možno zvyknuté.

Enjoy anyway ♥

Jess sedela pri jazere a čítala knihu. Ďalšia hlúposť do školy. Neznášala povinnú literatúru. Možno to bol dôvod, prečo viac času strávila pozeraním sa po ľuďoch, psoch, malých deťoch a kačkách ako čítaním.

A ešte rozmýšľaním. Bola naštvaná. Keď jej dnes Teddy zavolala, že má niečo iné, naozaj vybuchla. Možno to trochu prehnala. A čo? Nech Teddy vie, čo si o tom celom naozaj myslí.

Zrušila ich plány, lebo ide s Lukom. To jej je naozaj Luke prednejší ako ona? Keby ju uprednostnila pred Danielom, nepovie ani pol slova, ale Luke?

Pokrútila hlavou. Napadlo ju, že musí vyzerať ako blázon. Pozerá do diaľky a krúti hlavou. Dúfala, že ju nikto nepozoruje. Potom sa zarazila. Prečo by ju mal niekto pozorovať? JU? Celý život bola neviditeľná a jeden deň pri jazere to nezmení. Mohla začať chodiť po vode, aj tak by si to nikto nevšimol.

Zaklapla knihu. Musí niečo robiť. Má príliš veľa energie. Aspoň prechádzka okolo jazera.

Postavila sa, zvýšila hlasitosť na svojom iPode, zobrala si veci a vykročila k chodníku, ktorý viedol dookola. Od toľkého sedenia ju bolel zadok. Koľko tu už vlastne je? Hodila rýchly pohľad na mobil. Cez dve hodiny. Uf. Ten čas uteká príliš rýchlo.

Nasadila si slnečné okuliare a pomaly kráčala po rozhorúčenom betóne. Nohy ju pálili aj cez žabky, ktoré čapkali o chodník. Pofukoval jemný vetrík, ktorý spríjemňoval dusný májový deň a podchvíľou jej nadvihoval biele šaty.

Bolo vskutku horúco. Veľa ľudí ležalo na dekách a opaľovalo sa, niektorí sa aj kúpali v jazere. Jess milovala slnko a v posledných dňoch si ho užila naozaj požehnane. Konečne. Po mrazivom marci a šialenom apríli sa jej to žiadalo. Čerpala z neho energiu potrebnú na to, aby vôbec prežívala.

Niekedy však nestačilo ani to slnko. Bola unavená zo svojho života, zo seba a zo všetkého naokolo. Už nevládala.

Celý jej život bol dokonalý prepadák. Niekedy si pripadala ako vo filme, v nevydarenej tragikomédii. Osamelé, úbohé dievča, ktoré nikdy nenájde svoje šťastie.

Všetko, čo kedy mala, si tvrdo vybojovala. Pracovala od svojich pätnástich rokov, aby si mohla dovoliť chodiť na univerzitu. Rodičia jej to odmietli platiť a tak nemala na výber. Nakoniec si nejakým zázrakom našla slušné miesto v jednej IT firme, kde ocenili jej zmysel pre detail. Plat jej našťastie stačil na to, aby utiahla školu a ešte si čo to našetrila a sem tam si niečo dopriala. Vyžívala sa hlavne v knihách a rôznych technických hračkách, čo nebol žiaden lacný špás.

Od rodičov nedostávala ani cent. Pritom bola jedináčik. Radšej si zašli trikrát ročne na dovolenku. Obaja zastávali názor, že by už mala byť samostatná. A tak bola. Po materiálnej stránke. Ostatné ďaleko zaostávalo.

Nikdy sa jej poriadne nedostalo toho, po čom najviac túžila, čo najviac potrebovala, o čom stále čítala a snívala. Nikdy sa necítila byť milovaná.

Mnohokrát uvažovala, čo je s ňou zle, prečo nie je hodná lásky. Je naozaj až taký zlý človek?

Rodičia ju mali radi, no odkedy sa osamostatnila, ich vzťah ochladol. Nikdy si príliš nerozumeli a teraz, keď sa starala sama o seba, už von koncom nemali o čom.

Jediný, kto jej ostal, bola Teddy. Jej najlepšia kamarátka s obrovskou dávkou šťastia, milujúcou rodinou a dokonalým priateľom, ktorý by jej k nohám položil celý svet, keby mohol.

Teddy a Jess sa poznali doslova od plienok. Chodili spolu do jasieľ, do škôlky, do školy, na strednú a nakoniec boli aj na rovnakej univerzite.

Dve úplne rozdielne dievčatá, s rozdielnym zázemím, výzorom, záľubami a snami boli najlepšie kamarátky. Jedna blondína, druhá bruneta. Jedna mala hnedé oči, druhá zelené. Jedna sa zaujímala o módu a klebety, druhá o techniku a knihy.

Často počúvali, že ich vzťah je taký dobrý a silný vďaka tým do očí bijúcim rozdielom. Možno mali pravdu, možno nie. To Jess nevedela. Bola však rada, že Teddy má.

Jess svoju najlepšiu kamarátku obdivovala celý život. Často sa pristihla pri tom, že jej dokonca závidí. Ako by aj nie? Teddy mala všetko to, čo Jess chýbalo.

Rodičia ju zahŕňali láskou a zabezpečovali ju aj finančne, takže zatiaľ nemusela pracovať, len si užívala. Daniel? Ten ju miloval tak veľmi, že mu to bolo vidieť v tvári kedykoľvek sa na ňu pozrel.

Ona sa však tajne stretávala s Lukom. S tým namysleným, nechutným, sebeckým futbalistom, ktorý si o sebe myslel, že zožral všetku múdrosť sveta. Často sa kvôli tomu s Teddy hádali.

Jess jej neraz vravievala, nech sa aspoň rozíde s Danielom, keď chce byť s Lukom. Ona však trvala na tom, že Luke je len malé rozptýlenie v ich vzťahu, pretože sa s Danielom začala nudiť.

„Neuvedomuješ si, ako veľmi mu tým ubližuješ?“ kričala raz Jess na Teddy.

„Ako ubližujem? Veď o tom nevie. A keby aj, tak či tak mi raz ublíži tiež. Môže to brať ako takú predprípravu.“ Smiala sa na tom Teddy. Jess vtedy skoro vybuchla.

Ako si toto nemôže vážiť? Ako si z toho môže ešte aj robiť žarty? Ako jej má Jess dokázať, aké je to v živote dôležité?

Odpoveď bola jasná. Neuvedomí si, koľko to pre ňu samú znamená, až kým o to nepríde. A to jej Jess nepriala. Nechcela, aby jej kamarátka musela zažiť ten pocit prázdna, pretože ju nikto nemá rád. Ten si Jess zažívala dosť aj za ňu.

Najhoršie bolo, keď bolo takto sama, pretože Teddy mala program. Vtedy sa cítila neschopná, nepotrebná, bez zmyslu žiť, pretože sa začala zaoberať tou tmavou stránkou svojho života. Začala rozoberať, čo všetko jej chýba, čo všetko by chcela, ale pravdepodobne nikdy mať nebude.

Bolo ťažké žiť po boku niekoho, kto má všetko, keď vy sami nemáte nič.

Jess však iný život nepoznala. A neverila, že niekedy poznať bude. Kým mala šestnásť, verila, že sa všetko zrazu obráti a ju stretne šťastie a aspoň na chvíľu bude žiť život, ktorý žila s hrdinkami jej obľúbených románov.

V osemnástich si v hlave prestala stavať vzdušné zámky. Verila, že existujú ľudia, ktorí majú v živote jednoducho smolu, a že ona patrí medzi nich. Viac o tom nepochybovala. Takto ju to naučil život. A stále jej to dokazoval.

Obzrela sa okolo seba a srdce jej zase raz stislo. Na deke pri vode sedeli chlapec a dievča v tesnom objatí. Chlapec niečo ukazoval svojej, očividne, priateľke. Obaja sa smiali a len slepý by si nevšimol, ako sa majú radi. Užívali si prítomnosť toho druhého.

Jess z nich nemohla spustiť oči. Ako veľmi by chcela byť na mieste toho neznámeho dievčaťa! Objímaná a milovaná.

Nakoniec sklopila zrak. Myšlienky jej odbehli k Mikeovi, Teddynmu staršiemu bratovi. Jej veľkej láske už od detstva.

Mike bol pre Jess dokonalý ideál muža. Bol vtipný, starostlivý, šikovný a Jess naozaj priťahoval.

Automaticky sa jej v hlave zjavila jeho podoba. Kratšie husté svetlohnedé vlasy, do ktorých mala chuť zaboriť ruky vždy, keď ho zbadala. Hlboké hnedé oči, najtmavšie, aké kedy videla. Dokonalo krojené pery, ktoré dokázali vyčariť ten najkrajší úsmev. Široké plecia, svalnaté ruky, vypracované brucho. Hocikedy, keď bola Jess u Teddy, sa premával po dome len tak, bez trička. Vtedy musela Jess dávať poriadny pozor, aby neostala vycivená s otvorenými ústami.

Vždy k nej bol milý a pozorný. Keby nemával každý mesiac inú priateľku, možno by si Jess začala niečo namýšľať.

Často si predstavovala, aké by to bolo cítiť tie krásne vlasy pod rukami, hľadieť zblízka do tých neuveriteľných očí, bozkávať tie dokonalé pery a prstami prechádzať po tých nespočetných svaloch. Zakaždým to však ostalo len pri predstavách.

Niekto ju zrazu chytil za plece. Preľakla sa. Prekvapene sa otočila a z uší si vytiahla slúchadlá.

„Tak predsa si to ty. Ahoj Jess.“ Stál pred ňou priateľ jej najlepšej kamarátky.

„Daniel.“ Vydýchla.

„Volal som na teba, ale nezastavila si.“ Ospravedlňujúco zdvihla ruku, v ktorej držala slúchadlá.

„Myslel som si. Kde je Teddy? Písala mi, že dnes bude s tebou.“ Dopekla. Čo mu má povedať?

„No...ona je so mnou, len...musela na chvíľu skočiť domov.“ rýchlo mu vysvetľovala. Daniel si ju skúmavo prezrel.

„Už ti niekto niekedy povedal, že nevieš klamať? Je s ním, však?“ ako to vie? Čo má teraz robiť? Spanikárila.

„S kým 's ním'? Vravím ti, že je so mnou, len potr-“

„Naozaj ju nemusíš kryť, nie som hlúpy ani slepý.“ Skočil jej Daniel do reči. Jess nevedela, čo robiť. Má mu klamať alebo povedať pravdu? Poznal ju, vedel, že klamať nevie. Navyše si to nezaslúžil. Sklopila hlavu. Daniel nič nevravel. Po chvíli zdvihla pohľad. Upieral zrak smerom k vodnej hladine a pravdepodobne všetko vstrebával.

„Máš čas?“ pozrel sa na ňu. To, čo sa mu zračilo v očiach jej vyrazilo dych. Zúfalstvo, smútok, bolesť. Všetko neskutočne intenzívne. Prikývla. Zišli z chodníka a prešli k najbližšej voľnej lavičke.

Sadli si a Daniel si zložil tvár do dlaní. Jess nevedela, čo robiť. Všetko, čo by povedala, by vyznelo hlúpo. Tak len sedela a čakala. Nakoniec zdvihol hlavu a pozrel na ňu s očami plnými sĺz.

„Čo som robil zle? Dal som jej všetko, čo si zažiadala. Milujem ju!“

„Nič si nerobil zle. Toto nie je tvoja chyba. Teddy je už raz taká.“

„Toto mi ako vysvetlenie nestačí. Niekde som musel spraviť chybu. Ty si jej najlepšia kamarátka. Určite ti niečo hovorila.“ Jess ostala ticho.

„Jasné, že mi nič nepovieš.“

„Daniel, ja-“ nevedela, ako pokračovať. Zdvihla ruku a dotkla sa jeho ramena.

„Nechaj ma.“ Striasol ju.

Jess sa tiež tlačili slzy do očí. Prečo bola za tú zlú? Veď ona mu nič nespravila. Postavila sa. Nemala tam čo robiť.

„Jess počkaj.“ Chytil ju za zápästie.

„Prepáč. Rozumiem ti. Len som naštvaný. Na seba. Viem to už dlho, len som s tým nič nerobil. Dúfal som, že je to len úlet, že sa vyblázni a všetko bude ako predtým. Ale asi som sa mýlil.“ Sadla si späť. Začal s tým, takže sa potrebuje vyrozprávať. Nemusela dlho čakať a on pokračoval.

„Vieš, milujem ju. Keď mi vraveli, že sa vláči s tým...s ním, neveril som im. Myslel som si, že ma miluje a toto by nikdy nespravila. Stále mi to však vravelo viac a viac ľudí a ja som pochopil, že je to pravda. Aj tak som si to nepripúšťal. Potom som si začal všímať, že sa správa inak, trávi so mnou stále menej času, je odmeranejšia. Aj tak som stále veril, že sa to nakoniec dá do poriadku, že to bude len chvíľkové. Tvárila sa, že sa nič nedeje a ja som sa tak tváril tiež.“ Jess jeho slová boleli. Mala na Teddy ťažké srdce. Tak veľmi ju miloval, tak veľmi pre ňu trpel! A ona to všetko bez mihnutia oka vymenila. Za čo vlastne? Za pár chvíľ strávených nezáväzným užívaním si?

„Tvrdila mi, že trávi čas s tebou. Nemal som dôvod neveriť jej, aj keď som mal podozrenie, že mi klame. Nahováral som si, že potrebuje trochu, no, vieš, takých tých babských chvíľok. Ale teraz už viem, ako som celý ten čas iba klamal sám seba. Najhoršie je, že som o tom celý čas vedel. Mal som to pred očami, bilo mi to do tváre a ja som to nechcel vidieť. A teraz už viem prečo. Tá krutá pravda tak skurvene bolí.“ Jess sa naňho zahľadela. Nikdy by si nepomyslela, že uvidí plakať chlapa. A teraz tu s ňou sedel, zlomený a uplakaný Daniel.

„Čo s tým budeš robiť?“ po chvíli sa odhodlala opýtať.

„Pôjdem dnes za ňou a ukončím to. Už to ďalej nedokážem znášať.“ Odvetil rozhodne.

Jess vedela, že je to správne. Na druhej strane nechcela vidieť, ako to zasiahne Teddy. Možno by si to zaslúžila, ale Jess bolelo už len pomyslenie na to, aká bude jej kamarátka zlomená. Daniela milovala, i keď takým svojským spôsobom.

V hlave mala zrazu obrovský zmätok. Nevedela, či má Teddy varovať alebo to nechať tak. Nevedela, či má Daniela zastaviť alebo ho podporiť. Vedela, čo je správne, no priečilo sa to celej jej osobe. Príliš sa bála o Teddy.

Kým v sebe zvádzala vnútorný boj, Danielovi zazvonil mobil.

„Ahoj. Áno, mám čas. Prídem. Ahoj.“ Odmeraný, krátky rozhovor. Jess naňho spýtavo pozrela.

„Volala Teddy. Vraj si šla do práce, tak či neprídem.“ Smutne sa pousmial nad absurditou slov, ktoré práve vyslovil. Postavili sa z lavičky.

„Ďakujem, že si ma vypočula.“ Povedal jej na rozlúčku.

„To nestojí za reč. Dúfam, že si to vyriešite. A Daniel...je mi naozaj ľúto, že to dopadlo práve takto.“

„Aj mne Jess, aj mne.“ Na chvíľu sa zamyslel.

„Tak...sa drž, prajem ti veľa šťastia.“

„Aj tebe v práci, ahoj.“

„Ahoj.“ Zamávala mu, otočila sa a pustila sa opačným smerom, akým šiel on. Rýchlo skontrolovala čas a pridala do kroku.

Našťastie prišla do práce načas. Vošla do klimatizovanej budovy a spokojne si vydýchla. Šaty sa jej lepili na telo kvôli tomu, ako sa ponáhľala. Vybehla po schodoch a automaticky zamierila k svojmu stolu. Cestou pozdravila pár kolegov, ktorí namiesto pozdravu len pokynuli hlavou jej smerom.

Sadla si na mäkkú stoličku a zapla svoj počítač. Kým sa štartoval, zašla si do kuchynky po pohár vody. Keď sa vrátila, akurát sa jej načítavala pracovná plocha. Chvíľu počkala, potom si otvorila maily. Bola to vždy prvá vec, ktorú po príchode do práce spravila. Prekvapil ju mail od ich PR manažérky. Žiadala ju, aby sa po príchode do práce za ňou okamžite zastavila.

Jess znervóznela. Čo asi tak môže chcieť? Ešte nikdy si ju takto 'na koberec' nezavolali.

Cestou na tretie poschodie sa jej v hlave premietali rôzne scenáre. Naozaj netušila, o čo by mohlo ísť. Svoju prácu vykonávala dôkladne, nikdy sa nikto nesťažoval. Napadlo ju, že by ju možno mohli povýšiť, ale tento nápad hneď aj zavrhla. Toto by sa jej nikdy nemohlo prihodiť.

S rýchlo búšiacim srdcom trikrát zaklopala na drevené dvere so striebornou ceduľkou PR Management. Ruky sa jej začali potiť a malé kropaje jej vyskočili aj na čele. Čo ju tu čaká? Nemala najmenšie tušenie.

„Ďalej.“ Ozvalo sa zvnútra. Jess váhavo stlačila kľučku a vošla dnu. Privítala ju prísne vyzerajúca staršia žena v čiernej sukni a bielej blúzke. Pamätala si ju z pohovoru.

„Vitajte, slečna Phillipsová. Som rada, že ste našli môj mail. Prosím, usaďte sa.“

„Ďakujem.“ Zdvorilo odvetila Jess a usadila sa v úzkom koženom kresle.

„Dáte si niečo?“

„Nie, ďakujem, čo najskôr by som sa chcela vrátiť k práci.“ Snažila sa urýchliť prúd zdvorilostných fráz, s ktorými žena sediaca oproti nej vedela bezpochyby majstrovsky narábať.

„Tak v tom prípade prejdem rovno k veci.“ Jess prikývla. Presne to chcela.

„Určite ste už počuli o novom softwari, ktorý naša firma vyvíja. Slúži na dolaďovanie drobných chýb, ktoré programátori zvyknú prehliadať.“ Jess opäť prikývla. Kam tým mieri? Sama predsa ten program pred pár mesiacmi testovala.

„Program funguje bezchybne. Bol testovaný niekoľkými našimi odborníkmi, vrátane vás. Keďže dobre viete, ako funguje, nemyslím si, že vás prekvapí, ak vám poviem, že je schopný stopercentne nahradiť kontrolóra, akým ste vy.“ Jess to začalo pomaly dochádzať.

„Program plánujem vložiť do všetkých počítačov a našej spoločnosti v priebehu dvoch mesiacov. Potom, bohužiaľ, už nebudeme potrebovať vaše znalosti a schopnosti.“ Jess sedela bez pohnutia. Pritavila sa ku kreslu. Čo s ňou bude? Dva mesiace a potom čo?

„Oznamujem vám to dopredu, aby ste mali možnosť poobzerať sa po nejakej inej práci. Viem, že ste študentka, tak sa vám práca zháňa ťažšie. Samozrejme vám poskytneme všetky potrebné odporúčania, aby sme vám jej hľadanie uľahčili.“ Pokračovala v očividne naučených frázach žena oproti. Jess ju však prestala počúvať. Čo s ňou bude? Čo ak si nič nenájde? Čo ak majú všetky firmy takéto programy a ona už nebude nikde potrebná? Ešte nemala dokončenú školu. Možno by sa jej mohla pritrafiť nejaká stáž. Bude však dostatočne platená? Utiahne to celý jej život? Nebude musieť teraz prerušiť štúdium?

„Tak vám prajem veľa šťastia, slečna Phillipsová.“ Jess začula svoje meno, a to prerušilo prúd jej myšlienok. Prijala podávanú ruku, potriasla ňou a vyšla z kancelárie. Na chodbe sa skoro zložila na zem. Oprela sa o stenu a zhlboka dýchala.

Zrazu všetko zamrzlo. V hlave sa jej čosi vyplo a ona ju mala úplne prázdnu. Ako bez duše sa vrátila k svojmu stolu, prázdnym pohľadom pozerala na monitor počítača a bez akéhokoľvek rozmýšľania sa pustila do práce. Nič iné jej neostávalo. Na hodnú chvíľu mala pocit, akoby bola robot. Len bezcitná konštrukcia s vedomosťami.

Keď odtrhla pohľad od počítača, von už zapadalo slnko a kancelária sa vyprázdňovala. Pohľad na hodiny jej oznámil, že už ťahá hodinu aj niečo cez jej stanovenú pracovnú dobu. Ukončila program, na ktorom práve pracovala, vypla počítač, vzala si tašku a vyšla do dusného neskorého večera. Čo teraz?

Musí sa niekomu vyplakať. Vybrala sa za Teddy. Nemala kam inam ísť. S Danielom by to už mohli mať vyriešené. Dúfala, že si budú môcť poplakať spolu.

Cesta jej ubehla rýchlejšie ako inokedy. Hlavu mala plnú myšlienok. Cítila sa príšerne. Ešte horšie, ako po popoludňajšom rozhovore s Danielom.

Stála pred Teddyným domom a chystala sa zaklopať. Dvere sa však otvorili skôr, ako to stihla urobiť. Stál v nich Daniel a usmieval sa od ucha k uchu. Za ním stála Teddy a tiež sa usmievala. Jess takmer padla sánka. Toto má byť čo?

„Och, ahoj Jess.“ Usmial sa na ňu, otočil sa a vtisol Teddy bozk na rozlúčku. Jess vyvalila oči. Čo to má znamenať? Nechcel sa s ňou náhodou rozísť?

„Maj sa miláčik, ešte ti dnes zavolám.“ Sladko prehodila Teddy a zakývala Danielovi, ktorý už kráčal preč. On jej poslal ešte jeden vzdušný bozk a zmizol za kríkmi, ktoré lemovali dokonale upravený trávnik pred domom.

Teddy až potom upriamila svoju pozornosť na Jess. Tá si všimla, že jej inak veselé hnedé oči sú sčervenané a napuchnuté. Vyzerala, akoby prednedávnom plakala.

„Čo tu chceš?“ oborila sa na ňu. Jess na ňu nechápavo pozrela. Nerozumela, prečo sa k nej Teddy tak správa.

„Prišla si pre zmenu teraz mne žalovať na Daniela?“ Jess otvorila ústa, no potom ich znova zavrela. Nevedela, čo má povedať.

„Nech už si sa snažila o čokoľvek, nevyšlo ti to. S Danielom sme stále spolu. Taká mrcha ako ty nás nemôže rozdeliť.“ Jess na ňu vyvalila oči.

„Čo to hovoríš?“

„Nesnaž sa teraz hrať na hlúpu, veľmi dobre vieš, o čom hovorím. Dnes si povedala Danielovi o mne a Lukovi. Nepokúšaj sa to zapierať. Daniel mi povedal, že ťa stretol pri jazere. Musím ti povedať, že toto som od teba naozaj nečakala. Považovala som ťa za moju najlepšiu kamarátku. Teraz si ma sklamala. Vedela som, že mi Daniela závidíš, ale toto si trochu prehnala, nemyslíš?“ Jess sa nezmohla na slovo. Toto sa jej snáď zdá! Ako mohla všetko takto prekrútiť? Ako ju mohlo čosi také vôbec niekedy napadnúť?

„Ale takto to vôbec nebolo!“ pokúšala sa brániť.

„Svoje trápne výhovorky si nechaj pre niekoho, koho zaujímajú. Zbohom, Jess.“ Teddy jej zabuchla dvere priamo pred nosom.

Niekto si z nej musí uťahovať. Toto Teddy nemohla myslieť vážne. Zabúchala na dvere. Nič. Žiadna odozva. Skúsila to druhýkrát. Stále nič.

Jess to začalo pomaly dochádzať. Nikto si z nej neuťahuje. Jej najlepšia kamarátka si to o nej naozaj myslí. Po tom všetkom, čo spolu prežili, dokázala uveriť takejto absurdnosti. To Jess úplne položilo. Slzy jej začali stekať po tvári. Nevedela, čo má teraz robiť. Stratila všetko. Nemala prácu, nemala nikoho, na koho by sa mohla obrátiť. Ostala úplne sama. Otočila sa na odchod a do niekoho narazila. Zdvihla pohľad a slzy jej snáď začali tiecť ešte viac.

„Ahoj Jess, čo tu robíš? Zavolám ti Teddy?“ usmieval sa na ňu Mike. Keď si všimol, že plače, zvážnel.

„Čo sa stalo, Jess?“ zmohla sa len na pokrútenie hlavou. Rozbehla sa preč.

„Jess! Jess počkaj!“ kričal za ňou Mike, ale ona ho nepočúvala. Uháňala preč, čo najďalej od všetkého. Nevedela, kam beží, jednoducho bežala.

Zastavila sa, až keď ju v boku už nekontrolovateľne pichalo. Obzrela sa, kam vlastne prišla. Bola pri jazere. Spomenula si na dnešné popoludnie, keď si myslela, aký má ťažký, dobabraný život. V porovnaní s tým, aký bol teraz, to bola takmer rozprávka. Ako sa mohlo všetko tak zmeniť v priebehu pár hodín?

Sadla si na lavičku a zahľadela sa na pokojnú hladinu vody. Zrazu presne vedela, čo má urobiť.

Vytiahla z tašky telefón a vyťukala SMSku.

I hope Daniel will explain you one day. Goodbye, Teddy, my best friend till the end of times. I love you. Forever and ever after.

Nakoniec sa rozhodla ešte pre jednu.

I love you. Always have, always will. -Jess

S nikým iným sa lúčiť nepotrebovala. Hodila telefón späť do tašky a postavila sa.

Okolo jazera stále sedelo zopár ľudí, nikto si ju samozrejme nevšímal. Niekoľkí otužilci sa stále kúpali. Jess podišla bližšie k brehu a začala si vyzliekať šaty. Slzy jej opäť zmáčali behom vysušené slané cestičky, ktoré sa jej vytvorili na oboch lícach.

Vyzula si žabky a šaty starostlivo uložila a položila na ne. Opäť sa cítila ako robot. Robila to príliš automaticky. Vôbec nerozmýšľala.

Len v podprsenke a nohavičkách vošla do vody a zmyla si tie slané prejavy vlastnej bolesti z tváre. Voda bola studená, no ona to takmer vôbec nevnímala. Nevnímala takmer nič, len vlastnú bolesť, ktorá ju zvnútra úplne ochromovala. Plávala stále ďalej od brehu. Keď si myslela, že už je dostatočne ďaleko, ponorila hlavu pod vodu.

Ako sa jej pľúca postupne zaplňovali studenou vodou, cítila neskutočnú úľavu. Tá, svojim spôsobom krásna, pálčivá bolesť prehlušovala tú psychickú. Prehlušila všetky pocity beznádeje, bezcennosti, prázdnoty, zbytočnosti a smútku. Nikto ju už viac nepotreboval. Nemala pre čo a ani pre koho žiť. Pred očami sa jej postupne objavovalo pár pekných momentov jej života.

Posledný obraz, ktorý sa jej objavil pred očami bol Mike, ako sa k nej skláňa. Ona sa pozerá do jeho očí, jednu ruku má v jeho vlasoch a druhou mu prechádza po chrbte.

Bozku sa však nedočkala. Jej svet navždy sčernel.

Presne v tom momente jej na brehu zazvonil telefón, ktorý ohlasoval prichádzajúcu správu.

I love you too, honey. Sorry I didnt have courage to tell you earlier. Are you okay? -Mike