Few Words

Hey Guys!
Aspoň krátky príspevok. Neviem popísať, čo sa teraz deje. Raz hore, raz dole. Doslova. Lietam ako blázon, v jeden deň sa nemôžem dočkať, kedy si ľahnem a gratulujem si, že som z toho balkóna neskočila, ďalší nechcem, aby sa vôbec niekedy skončil.

Piatok a sobota boli presne tie druhé prípady. Keď ste medzi ľuďmi, či už v škole alebo vlastne kdekoľvek inde, a úplne vypnete. Prestanete rozmýšľať, nesústredíte sa na nič iné okrem prítomného okamihu. Máte úplne čistú hlavu a ste tak krásne šťastný, asi tým najčistejším spôsobom, aký poznám. Robíte plno vecí len preto, že chcete. Úplne spontánne. Smejete sa na celé námestie, rozprávate sa o ničom a o všetkom, sadnete si na lavičku a rozbíjate o ňu fľašu vína, lebo inak to nejde, prespíte u kamarátky, lebo sa vám nechce ísť domov, užívate si slnko, dážď, oblaky, hviezdy, mesiac. Všetko. Svet okolo vás.

Najlepšie na tom celom? Že vás ani na chvíľu nenapadne, ako ste na tom boli deň predtým. Ako vás niektoré veci rozožierajú zvnútra a ovplyvňujú celý váš život možno nie v tom najlepšom svetle. Ako vás dokážu trápne slová položiť na úplne dno, z ktorého sa potom musíte hrabať všetkými možnými spôsobmi.
Plne si uvedomujem, že nič zlé na tom nebolo. Zase ma to niekam posunulo, idem ďalej. Len trochu to zaskočí, sklame a naozaj zabolí. Preto mi tak trvá, kým sa z toho dostávam. Lebo to bolí. Nie je to o tom, že sa teraz v depkách zadúšam plačom a škrabem sa po stenách. Je to viac o tom, že veľa premýšľam, čo som pokazila a ako sa tomu vyhnúť do budúcnosti. Premýšľam nad sebou a tým si uvedomujem celkom nepríjemné veci, ktoré sú mojou súčasťou. Preto som bez nálady, nemám na nič chuť. Lebo si uvedomím, aký som hrozný človek. Na jednej strane viem, že som to ja, na druhej strane je veľa vecí, ktoré by som mohla zlepšiť. Večná dilema.
Takto si teda vytváram všetky zlé nálady. Jediná vec, ktorá ma desí okrem mňa samej je výsledok, ktorý sa mi zakaždým zjaví. Zo všetkého mi vyplýva, že si nikoho nemám púšťať príliš blízko k telu, príliš hlboko do môjho života. A tu sa vynára ďalší vnútorný boj. Ale to už je o niečom inom.
Ouch, nakoniec to až také krátke nie je. Prekrásne ešte ďakujem za predchádzajúce komentáre. Chcem, aby ste vedeli, že ja verím všetkým tým veciam, ktoré sem píšem, inak by som ich sem nedala. Som človek a tiež sa v mojom živote niekedy vyskytnú problémy. Vlastne možno trochu častejšie ako niekedy. Verím tomu, že to zvládnem, veď už som sa sama vyhrabala z nejednej sračky(sorry za výraz).
Naozaj ďakujem z celého srdca. Je krásne vidieť, ako sa ľudia starajú. Ja však nie som tá, o ktorú sa treba báť.

Lots Of Love ♥