Cuz I can love you more than this 51

Tri dni bez internetu. Viete, ako veľmi závisí môj život na sieti? Sama som si to doteraz neuvedomovala. Ale má to aj výhody, vlastne ich je celkom dosť.  Napríklad som dopísala časť a hneď vám ju tu aj hádžem :) Zajtra večer tu bude ešte niečo :)
Nemyslím si, že tie vety pod týmto predslovom stáli za toľké čakanie, takže sa opäť ospravedlňujem, že pridávam až dnes. 
(Tú scénku v sprche som chcela pôvodne napísať inak, ale minule tu boli pripomienky, že začínam byť príliš erotická ;))

Slnko prednedávnom vykuklo a svietilo cez okná hotela priamo na nás. Ležala som na Niallovom ramene a on sa mi hral s vlasmi.

„Máš krásne vlasy, už som ti to vravel?“

„Hmm, nie, o tom si sa ešte nezmieňoval.“ Provokatívne som poznamenala a pokračovala v kreslení obrázkov na jeho nahom bruchu.

„Nie? O tom, že si celá krásna som ti tiež nevravel? Hlavne takto.“

„Myslíš strapatá s ledva rozlepenými očami?“

„Myslím tak neuveriteľne roztomilá a hlavne v mojom náručí.“

„Tá druhá časť sa mi páči, ale roztomilá? Hneď ráno? Vlastne to všeobecne nejde so mnou dokopy.“ Protestovala som.

„Si roztomilá a rozkošná.“ Trval si na svojom.

„A ešte?“ naťahovala som ho.

„A ešte krásna, múdra, šikovná, chytrá, láskavá, vnímavá, starostlivá, dobrosrdečná, skromná, úžasná, sexy a celá len moja.“ Vyrátaval.

„To neznie ako ja. Až na to posledné.“

„To si ty. A ešte oveľa viac.“ Pobozkal ma na čelo. Viac som sa k nemu pritúlila a rukou, ktorou som mu doteraz kreslila na brucho, som ho objala.

„Prečo takto nemôžeme ostať navždy?“ povzdychla som si proti jeho krku.

„Neviem, sweetheart. Ale bol by som najradšej, keby sme mohli. Nič by som si neprial viac.“ Zaškvŕkalo mu v žalúdku.

„Niall!“ zatiahla som. Rozosmial sa. Pridala som sa k nemu.

„Za toto nemôžem! Naposledy som jedol, keď sme boli v meste, potom si mi nedala vydýchnuť.“

„Takže je to nakoniec moja vina?“

„A koho iného? Kto ma vytiahol do mesta a nakoniec sa sám tak unavil, že ma už len zatiahol do postele?“

„Dobre, to som bola ja. Ale nezakázala som ti, aby si sa najedol!“

„Keď mne sa potom nechcelo ani pohnúť.“

„Až tak som ťa vyčerpala?“

„Až tak.“

„Stačilo povedať.“

„Keď mne sa to páčilo.“ Lenivo zatiahol a v bruchu mu opäť zaškvŕkalo. Podoprela som sa rukami a vytiahla sa na jeho úroveň.

„Ale tvojmu žalúdku pravdepodobne nie. Takže ja idem teraz do sprchy a ty zatiaľ objednaj niečo na raňajky, dobre?“ dala som mu pusu a hrabala sa z postele.

„O chvíľu prídem za tebou!“ zavolal za mnou, keď som zatvárala dvere do kúpeľne.

Pustila som na seba prúd horúcej vody a vystavila moju tvár proti nemu. Usmievala som sa ako blázon. Dokonca som si začala pohmkávať nejakú melódiu. Ani neviem, čo to bola za pieseň. Len tak ma napadla. Zacítila som prúd chladnejšieho vzduchu a vedela som, že už v kúpeľni nie som sama. Prestala som si spievať.

Počula som, ako sa otvorili dvere na sprchovacom kúte. Stála som chrbtom k nim, s tvárou stále nastavenou proti sprchovej hlavici.

„Prečo si prestala? Páčilo sa mi to.“ Začula som za sebou a usmiala sa ešte viac. Zabuchol dvere a vošiel ku mne do sprchy.

„Toto sa ti páčiť nemohlo. Si príliš zaujatý.“ V hrdle mi zabublal tichý chichot. Otočila som sa k nemu a začala mu mydliť ramená a hrudník.

„Nie som.“ Pozdvihla som jedno obočie.

„No dobre, možno trochu.“ Usmial sa na mňa. Neodolala som, postavila som sa na špičky a vlepila mu rýchly bozk.

„Otočiť!“ nakázala som mu a on s povzdychnutím poslúchol.

„Na toto by som si vedel zvyknúť.“ Zapriadol, keď som mu umývala chrbát. Milovala som, keď som sa ho mohla len tak dotýkať. Pena zo sprchového gélu to ešte spríjemnila. Zašla som mu rukami do vlasov a pomaly mu mydlila aj tie.

Keď som skončila, bez slova vzal do rúk sprchový gél pre zmenu on a pomalými mučivými pohybmi mi ho roztieral po pokožke. Zatvorila som oči a užívala si jeho ruky na mojom tele.

Nakoniec sme obaja zo seba zmyli penu a vyšli sme von. V kúpeľni sa vznášalo obrovské množstvo pary. Obtočili sme okolo seba osušky, bok po boku sme si umyli zuby a vošli do presvetlenej izby.

Práve vtedy niekto zaklopal na dvere a kým ja som šla na seba niečo natiahnuť, Niall šiel otvoriť.

„Suzie, máme tu raňajky!“ zakričal, keď som počula buchnúť dvere.

„Idem!“ odkričala som mu späť pri obliekaní si jedného z jeho tričiek. Natiahla som ho na seba a vydala sa smerom ku kuchyni.

Niall akurát vykladal taniere z tácky na stôl. Do polpása nahý a s mokrými vlasmi.

„Dúfam, že to doniesol chlap.“ Prehodila som len tak mimochodom, keď som si sadala. Nechápavo na mňa pozrel.

„Uvedomuješ si, ako teraz vyzeráš? Keby to bola žena, tak by bol zázrak, ak by pri pohľade na teba nezinfarktovala.“ Skonštatovala som.

„Ale nevrav. Akoto, že ty neinfarktuješ?“ podpichol ma.

„Ako vieš, že neinfarktujem?“

„Myslím si. Ale tu, niečo máš v pravom kútiku úst. Myslím, že je to slina.“ Rozosmial sa. Mal šťastie, že po ruke nebolo nič, čo by som po ňom mohla hodiť.

„Horan, niekedy si taký neskutočný idiot, vieš to?“ smiala som sa spolu s ním.

„Niečo som už o tom počul.“ Nahol sa ponad stôl a pobozkal ma.

„Aj preto ťa tak milujem.“ Šepla som, keď sa odťahoval, omámená tým nečakaným spojením našich pier. Natiahla som sa, aby som ho mohla pobozkať znova. Usmial sa proti mojim perám. Potom sme si sadli a konečne sa pustili do tých lákavo vyzerajúcich a rozvoniavajúcich lievancov.

„Čo by si chcela dnes robiť?“ opýtal sa ma s plnými ústami.

„Ja som vyberala program včera. Čo by si chcel robiť ty?“ pozrel sa na mňa a v očiach sa mu zablysklo.

„Okrem vylihovania v posteli.“ Uškrnula som sa.

„Čo je zlé na posteli? Podľa mňa je pohodlná. A dajú sa tam robiť aj iné veci, ako vylihovanie.“ Ohradil sa.

„Niall, Niall, čo sa to s tebou stalo? Kde je môj sladký chlapček?“ krútila som neveriacky hlavou.

„Zničili ho tie dni, čo si nebola pri mne.“

„To aby som sa začala báť, že si niekoho nájdeš na osamelé večery!“ pobúrene som zvolala. Pokrčil ramenom.

„A čo malo byť toto?“ vyvalila som oči.

„Teraz malo nasledovať niečo v zmysle, že sa nemám čoho báť a nie pokrčenie ramien!“ rozosmial sa.

„Jasné, že sa nemáš čoho báť, ty truľko. Len si ťa doberám.“

„S týmto sa nerobia žarty.“ Odula som spodnú peru.

„Prečo nie? Mňa baví doberať si ťa.“ Ticho som sa venovala raňajkám. Povzdychol si. Musela som sa pousmiať.

„Vidíš? Mňa to baví tiež.“ Zaškerila som sa naňho.

„Uznávam, dostala si ma.“ Obdaril ma očarujúcim úsmevom.

„Tak čo s tým dnešným plánom? Môj si zavrhla, takže je rad na tebe. Nič iné v zálohe nemám.“ Vrátil sa k pôvodnej téme.

„Kto povedal, že som ho zavrhla?“

„Kto sa má v tebe vyznať?“ so smiechom krútil hlavou.

„Nikto. Takto mi to vyhovuje. A k tomu, čo by som chcela dnes robiť...okrem toho, že chcem byť s tebou žiadnu inú podmienku nemám. Takže to ostáva na tebe.“

„Kedy ti to letí?“ opýtal sa ma. Poklesli mi kútiky úst.

„O šiestej.“ Sucho som prehodila.

„Prepáč, nechcel som ti pokaziť náladu. Chcel som len vedieť, koľko máme času.“

„Dojedla som. Vymyslel si niečo?“ odsunula som napoly plný tanier. Akosi mi prestalo chutiť.

„No tak, honey.“ Prešiel mi rukou po líci. Smutne som sa usmiala.

„Idem sa obliecť, dobre?“ oznámila som mu a už aj vstávala od stola. Počula som, ako vypúšťa vzduch z pľúc v dlhom výdychu. Pomyslenie na to, že onedlho od neho zase odídem mi skazilo náladu. Vošla som do spálne a z kufra vybrala rifle a tričko. Navliekla som to na seba,  rýchlo si presušila vlasy, zaplietla ich do vrkoča a začala po izbe zháňať moje veci. Postupne som ich ukladala do kufra. Keď som bola hotová, postavila som sa k oknu a pozerala, ako sa ľudia náhlia po uliciach, či už v autách, alebo pešo.

Niall ku mne zozadu pristúpil, obtočil mi ruky okolo pása a pobozkal ma na krk.

„Prepáč, že som nám skazila ráno.“

„Ty si nič neskazila, to ja som s tým nemal začínať. Skúsme na to ešte chvíľu nemyslieť dobre? Aspoň do piatej. Niečo som vymyslel. Oblečiem sa a vyrážame, takže sa vychystaj.“ Cítila som, ako sa usmieva.

Otočila som sa k nemu čelom a ruky mu prehodila okolo krku.

„Ľúbim ťa.“ Natlačila som sa k nemu celým telom a spojila naše pery. Ešte stále bol len v osuške. Nechtom som mu prešla po odhalenom chrbte. Pritiahol si ma ešte bližšie.

„Vravel si, že si niečo vymyslel.“ Zamrmlala som mu do úst.

„Máš pravdu, mali by sme ísť.“ Odtiahol sa odo mňa, ale ruky nechal na mojich bokoch.

„Ľúbim ťa.“ Usmial sa a pobozkal ma na čelo, potom na konček nosa a na pery. Definitívne ma pustil a začal s obliekaním. Ja som zašla do kúpeľne, pretrela si riasy maskarou a tvár natrela krémom.

„Môžeme?“ zakukol do kúpeľne.

„Môžeme.“ Odpovedala som mu. Krém aj maskaru som zabalila do kozmetickej tašky, ktorú som následne pribalila k veciam do kufra. Zazipsovala som ho a postavila k dverám.

Obuli sme sa a výťahom sa zviezli na prízemie. Odtiaľ sme vyšli na rušnú ulicu pred hotelom. Netušila som, ako bolo možné, že tam nebol zástup jačiacich dievčat. Všetko, čo som postrehla, boli náhliaci sa ľudia, ktorí si nás nevšímali. Niall zastavil taxík. Nastúpili sme doň, po španielsky sa chvíľu dohadoval s vodičom a vyrazili sme.

„Nepovedal si mi, kam ideme.“ Zrazu som si uvedomila.

„Bude to prekvapenie.“ Žmurkol na mňa.

„Dobré prekvapenie?“

„Dúfam, že áno.“

„Veľké prekvapenie?“

„Najväčšie.“ Zasmial sa.

„Drahé prekvapenie?“ podozrievavo som si ho premerala.

„Nebuď taká zvedavá. Všetko sa včas dozvieš.“ Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Usmiala som sa a bozk mu vrátila. Pohladil ma po líci, potom ma chytil za ruku a preplietol naše prsty. Oprela som si hlavu o jeho rameno a pozerala sa na mesto, ktoré ubiehalo za oknom auta. Madrid bol čarovný.

Nečakane sme zastavili. Vystúpili sme z taxíka, Niall poďakoval vodičovi a zaplatil. Ja som sa zatiaľ obzerala dookola a pokúšala sa prísť na to, kam pôjdeme. Naokolo boli samé vysoké budovy, nič, čo by mi pripadalo známe.

„Bude ti vadiť menšia prechádzka?“ opýtal sa ma. Pokrútila som hlavou.

„Myslel som si.“ Spokojne sa usmial a ťahal ma do uličky medzi budovami, pred ktorými sme stáli.

„Ešte stále mi nič nepovieš?“ pokrútil hlavou.

„Pôjdeme tam dlho?“ nedala som sa.

„Vraj nie.“ Pousmial sa.

„Vraj?“

„No, túto cestu mi odporučil ten taxikár. Vravel že je to niečo cez desať minút, ale že to stojí za to.“

„Vedel si o tom, že ti tá španielčina pristane? Ide ti to veľmi dobre.“

„Nebodaj si o mne pochybovala?“

„Ani v najmenšom. Len som nečakala, že to k tebe tak ide. Možno by si ma mohol niečo naučiť, aby si sa  tak mohol rozprávať aj so mnou.“

„Nevidím v tom najmenší problém.“ Chcela som niečo namietnuť, no pohľad, ktorý sa mi naskytol, keď sme nečakane zabočili ma pripravil o reč.

S otvorenými ústami som civela na ten výjav predo mnou. Musela som sa ocitnúť niekde v rozprávke. Alej rozkvitnutých stromov tvorila takmer dokonalú strechu rade lavičiek, ktoré lemovali chodník plný napadaných lupeňov. Stromy kvitli na ružovo a bielo a vytvárali ten najkrajší mix vôni, aký som si vedela predstaviť.

Pustila som Niallovu ruku a vydala som sa k prvému stromu v rade. Musela som sa ho dotknúť, aby som sa presvedčila, že sa mi to nesníva, že je to skutočné. Jemný lupeň pohladil končeky mojich prstov. Naozaj sa to dialo. Otočila som sa späť k Niallovi, ktorý stále stál na tom istom mieste. Usmial sa na mňa a ja späť naňho. Obaja sme boli unesení tou nádherou naokolo. Podišiel ku mne a chytil moju tvár do dlaní.

„Teraz naozaj vyzeráš, ako princezná. Moja princezná.“ Zohol sa ku mne a pobozkal ma. Nežne, láskyplne.

Potom preplietol svoje prsty medzi tie moje a v tichosti sme kráčali popod tie rozprávkové stromy. Ani jeden nechcel svojimi slovami prerušiť čaro okamihu. Prehovorila som, až keď sme vyšli von z parku.

„Neostávame tam?“ prekvapene som sa opýtala.

„Len sme tadiaľ prešli. Dal som na radu toho taxikára. Ideme niekam inam.“

„Aha. Stále mi nepovieš kam?“

„Bože, čo som komu spravil, že si mi nadelili túto zvedavú ženskú?“ teatrálne sa zahľadel na nebo. Lakťom som ho buchla do rebra. Rozosmiali sme sa.

„Ideme tam.“ Ukázal rukou pred seba. Neďaleko vyčnievalo sponad vysokého plota ruské kolo a zopár iných kolotočov.

„Zábavný park?“ prekvapene som sa opýtala.

„Myslel som, že by sa ti to mohlo páčiť.“

„Blázniš?“ zvýskla som a keby ma nedržal za ruku, tak by som začala utekať.

„Tak takúto reakciu som nečakal.“

„Mám na ňu právo! Ešte mám len osemnásť, stále som v podstate dieťa.“ Ohradila som sa.

„Ani by som nepovedal.“ Skonštatoval, keď si ma premeral od hlavy po päty.

Onedlho sme stáli v rade na lístky a stále sme sa doberali. Bola som natešená ako malé dieťa a na Niallovi bolo tiež vidno, že sa teší. Na tvári mal po celý čas obrovský úsmev a stavím sa, že mu oči, skryté za slnečnými okuliarmi, žiarili.

Zaplatil vstup a potom sme si už len užívali. Smiali sme sa, bláznili, točili sa na kolotočoch, polepili sa cukrovou vatou a fotili sa s fanúšičkami, ktoré spoznali Nialla. Ten blázon mi v jednom malom stánku dokonca vystrelil veľkého plyšového macka. Keď sme vychádzali von okolo tretej poobede, od všetkého toho smiechu ma boleli líca a brucho. Zabavili sme sa do sýtosti. Niall ma chytil za ruku a do druhej zobral môjho nového kamaráta.

„Teraz ťa pozývam na obed. Musím si udobriť ten tvoj žalúdok kvôli tomu, ako som ho nechala vyhladovať.“ Zahlásila som.

„Obed by sa fakt zišiel, no pozývam ja teba. Môjmu žalúdku je jedno, kto platí.“ Privolila som. Nechcela som stráviť posledné chvíle s ním hádaním sa o peniazoch.

Sadli sme si do blízkej reštaurácie a vychutnávali si neskorší obed. Macko poslušne sedel vedľa mňa.

„Ako sa ti páčil môj program?“ opýtal sa ma.

„Musím povedať, že bol ďaleko lepší, ako ten môj. Bol to magický deň Niall.“ Usmiala som sa spoza môjho taniera.

„Som rád, že sa ti páčilo. Čo hovoríš na Španielsko?“

„Mesto je úchvatné, ľudia sú prívetiví a je tu oveľa pomalší život ako v Londýne, i keď sme vo veľkomeste. A jedlo je tiež skvelé.“

„Spokojnosť?“

„Samozrejme, že áno.“

„Takže sa v lete vraciame?“ vyvalila som naňho oči.

„Ako to myslíš? Veď máte turné.“

„Ako sa to vezme. Na leto máme podľa možností celkom dosť voľna. Myslím, že dokonca dvakrát je to týždeň vkuse.“

„Nebudeš chcieť byť doma?“

„Viac ako týždeň budem doma, kým budeme koncertovať po Írsku. Radšej by som bol v lete s tebou. Vlastne ani neviem, aké máš na leto plány. Určite budeš chcieť ísť domov.“

„Môj domov je už v Londýne. Tam mám všetko, čo potrebujem. Ak pôjdem na Slovensko, tak nie viac ako na týždeň. Naši asi budú proti, ale naozaj tam nemám čo robiť. Musím sa o tom s nimi ešte porozprávať, ale určite viem, ako to chcem.“

„Čo Niks? Tiež chce ostať? Nebol by som nadšený, ak by si tam ostala úplne sama.“

„To neviem. Možno by kvôli Derekovi mohla, ale ona sa má stále prečo vracať. Ešte sme sa o tom nerozprávali. Pre mňa je to ešte ďaleká budúcnosť. Najskôr musím úspešne skončiť prvý ročník. A budem mať Bonnie.“

„Máš pravdu, do leta je ešte ďaleko. Len som zvyknutý mať všetko naplánované.“

„Rozumiem ti. Vyriešim to a dám ti čo najskôr vedieť. Nepôjdeme pomaly? Ešte by som sa rada rozlúčila s chlapcami.“ Nadhodila som, keďže sme už mali obaja prázdne taniere.

Niall zaplatil, ja som si zobrala svojho obrieho plyšového kamaráta a spoločne sme ruka v ruke vyšli z reštaurácie. Von stále svietilo slnko a mne bolo príjemne aj v krátkom tričku. Opäť sme prechádzali cez park s kvitnúcimi stromami. Už sa nemôžem dočkať, kedy príde jar do Londýna. Zima trvá už príliš dlho.

Nastúpili sme do taxíka a v tichosti sa viezli späť do hotela. Povzdychla som si. Posledné spoločné chvíle na neurčitú dobu. Stlačil mi ruku a povzbudivo sa usmial. Snažila som sa mu úsmev opätovať. Neviem, či sa mi to podarilo. Pritiahol si ma k ramenu a pobozkal do vlasov.

„Kedy ťa uvidím znova?“

„Vyzerá to tak, že až o päť týždňov v Írsku. Všetky víkendy máme plné. Jedine, ak by sa ti podarilo prísť cez týždeň.“ Vedela som, že sa mi to nepodarí. V škole toho bude čoraz viac, keďže sa blížia skúšky. Ostala som ticho a on ma držal, až kým sme nevystúpili pred hotelom. Vyviezli sme sa hore a postupne klopali ostatným chlapcom na dvere, aby som sa rozlúčila.

Keď z izby vyšiel Harry s obrovskými kruhmi pod očami a vlasmi na každú stranu, takmer som vykríkla.

„Porozprávam sa s ňou. Sľubujem.“ Tuho som ho stisla v objatí. Bolo mi ho ľúto.

„Nemyslím si, že to pomôže, ale aj tak ďakujem.“ Odtiahol sa a v očiach sa mu leskli slzy.

„Prajem šťastnú cestu domov. Snáď si si víkend užila.“ Tvár sa mu vykrivila v neurčitej grimase. Mal to byť asi úsmev.

„Drž sa Harry.“ Znovu som ho objala. Nemohla som si pomôcť. Vyzeral taký ublížený a zničený. Keď som  ho pustila, zamrmlal niečo, čo znelo ako 'bye' a zmizol za dverami hotelovej izby. Povzdychla som si. Pozrela som na Nialla, ktorý len zúfalo krútil hlavou. Myslím, že ich čakajú ťažké časy, kým sa dá Harry dokopy.

Postupne sme prechádzali k ďalším dverám a ja som sa rozlúčila aj s Louisom a Liamom. Zayn ide s nami na letisko odprevadiť Nicolle. Nakoniec sme sa ešte zastavili v Niallovej izbe po kufor. Vchádzala som prvá a akurát som sa zohýnala po kufor, keď ma Niall chytil za ruku a pritiahol k sebe.

„Ešte máme päť minút.“ Zamrmlal mi do ucha a vrhol sa mi na pery. Neprotestovala som. Pustila som na zem macka a ruky mu zaplietla do vlasov. Pritlačila som sa k nemu a úplne sa mu odovzdala.

Prirýchlo tá krásna chvíľa skončila, pretože mu zazvonil mobil a my sme museli ísť, aby som nezmeškala lietadlo. Vzal mi kufor, ja som zo zeme zobrala macka a šli sme k výťahom. Ani jeden nič nehovoril, len sme stáli a držali sa za ruky. Zviezli sme sa dole a nastúpili do pristaveného auta, v ktorom už sedeli Nicolle a Zayn.

„Tak čo hrdličky, aký bol víkend?“ privítala nás veselo Nicolle. Celou cestou sme si vymieňali zážitky z víkendu a smiali sa. Na Nialla som však ani raz nepozrela, len som ho držala za ruku. On mi palcom hladil hánky. Ten nevyslovený smútok medzi nami bol takmer hmatateľný. Päť týždňov mi pripadalo päťkrát dlhšie ako večnosť.

Navyše sa znovu objavil ten nepríjemný pocit, ktorý zvieral moje vnútro presne rovnako, ako keď Niall odchádzal. Zase ma premkol strach. Akoby ma to chcelo pred niečím varovať. Ale pred čím?