Lonely

A potom prichádza tento pocit. Vždy pred nejakou skúškou. Prežívala som to celé skúškové a teraz je to tu zas. Ten pocit, keď sa cítim taká osamelá. Keď sedím sama v izbe, učím sa a nič mi do tej hlavy nejde. Pocit, že to zajtra úplne dokašlem, že to bude absolútny prepadák.

Vraví sa, že keď nejde o život nejde o nič. Ale mne o život ide. Ide o moju budúcnosť. O všetko, čo som si doteraz, v podstate celý môj život, budovala. Splnil sa mi sen a ja sa ho chcem držať, no bojím sa, že to nezvládnem. Bojím sa, že sa to všetko skončí presne tak škaredo, ako sa to krásne začalo. Toto sú chvíle, keď som absolútne zameraná na seba, na nikoho iného. Keď som najväčší sebec zo všetkých. Keď myslím na to, čo chcem. Keď myslím na to, čo by bolo keby. Keď cítim zúfalú potrebu mať niekoho pri sebe.
Niekoho, kto by ma objal a povedal, že všetko bude v poriadku. Že to zvládnem, a aj keď nie, svet sa nezrúti, lebo on tu stále bude. Stáť pri mne a podporovať ma. Povie mi to aj napriek tomu, že obaja vieme, že to tak byť nemusí. Privedie ma na iné myšlienky, zlepší mi deň.
Presne v takýchto momentoch potrebujem pri sebe chlapa, ktorý by ma dokázal odpútať od všetkého. Šli by sme sa prejsť do parku alebo by sme len tak sedeli pri filme a túlili sa k sebe. Urobil by hocičo, aby ma zbavil týchto pochmúrnych myšlienok. Povedal by mi, že ma ľúbi. A ja by som mu povedala, že ľúbim ja jeho. Naťahovali by sme sa, kto koho ľúbi viac. Z verbálnej hádky by sme prešli na neverbálnu. Nakoniec by sme sa zhodli, že sa ľúbime rovnako. Rozprávali by sme sa o hlúpostiach, o tom, ako prežil deň, ako som ho prežila ja. Alebo by sme si našli inú činnosť. Podstatné by bolo, aby sme boli spolu a aby som na všetko zabudla, lebo je ON pri mne.
O takýchto veciach sníva moja beznádejne romantická duša v najťažších momentoch, keď sa cítim tak úboho, nepotrebne, neschopne, osamelo. Vtedy dúfam, že sa mi to raz splní. Že sa mi niekedy podarí zbaviť týchto momentov, keď sa cítim ako nikto. Keď som tak neskutočne frustrovaná a zúfalá. Keď nedokážem vnímať okolie a krásu života pretekajúceho mi pomedzi prsty, len seba a vlastnú neschopnosť. Dúfam, že raz príde niekto a nahradí všetko to zúfalstvo láskou. Dúfam, že raz zažijem ten pocit "byť milovaná".
Dovtedy...dovtedy sa s tým musím vysporiadať sama. Dovtedy mám Nialla. Akurát...on ma neobjíme a nepovie mi, že všetko bude v poriadku. Aspoň je tu vždy pre mňa. S úsmevom na perách mi dodáva energiu.
A nie je sám, kto tu pre mňa je. Ale...radšej napíšem článok, ako by som sa o tomto mala s niekým rozprávať. Možno moja uzavretosť pred ľuďmi môjmu stavu príliš nepomáha. Nemôžem si však pomôcť. Časy, keď som sa cítila pochopená pominuli.

Lots Of Love ♥