Cuz I can love you more than this 48

Príjemne ubolená. Presne takto som sa cítila, keď som ráno otvorila oči a pohla sa. Vlastne som sa len pokúsila pohnúť, pretože Niall ma jednou rukou pevne držal okolo pása. Myslela som si, že už je hore. Väčšinou vstáva predo mnou, som väčší spachtoš ako on. A to už je naozaj čo povedať.

Tentoraz ma však naďalej pevne držal, aj keď som sa začala mrviť. Pomaly, najjemnejšie ako som vedela, som sa vymanila z jeho objatia. Nechcelo sa mi, no ľudské potreby boli silnejšie ako moja vôľa. Niall sa pomrvil, no našťastie sa nezobudil. Spal ako anjel. Spokojne som sa usmiala.

Utekala som do kúpeľne. Najskôr som vydýchla úľavou, potom som si dopriala rýchlu sprchu a dala sa trochu dokopy.  Keď som vyšla von, v byte bolo stále ticho. Niall pravdepodobne stále spal, tak som sa nenáhlivo obliekla a podujala sa niečo vyčariť na raňajky. Nemala som poňatia, koľko je hodín. Vlastne som sa nemusela ani nikam ponáhľať. Prednášky som dnes nemala a v práci som začínala až o druhej. Takže som len dúfala, že bude ešte niečo pred obedom. A nemýlila som sa. Hodiny v kuchyni ukazovali niečo po desiatej. Celkom skoro vzhľadom na to, kedy sme šli včera, vlastne už dnes, spať a čo všetko sme vystrájali. Pri tej spomienke mi naskočila husia koža. Na ten večer, respektíve noc nikdy nezabudnem. Vyskočila na prvú priečku v imaginárnom rebríčku najkrajších momentov môjho života.

Nad raňajkami som dlho rozmýšľať nemusela. Vybrala som vajcia, múku, mlieko a cukor a pustila som sa do výroby palaciniek. Niall ich má rád, tak prečo nie. Vymiešala som cesto, nakrájala jahody, ktoré sa zo včera zvýšili a hlboko v chladničke som našla aj šľahačku a čokoládový topping. Naukladala som palacinky na tanier, ozdobila ich najkrajšie ako som vedela a vrátila sa do izby. Položila som tanier na stolík a sadla som si na posteľ. Chvíľu som len tak pozerala na moju lásku, ako prekrásne spí. Potom som sa k nemu zohla a snažila som sa ho zobudiť rovnako, ako to skúšal on včera ráno.

„Miláčik, vstávaj. Máš pripravené raňajky.“ Šepkala som mu do ucha, kým som malými bozkami zasypávala jeho tvár. Takmer okamžite otvoril oči.

„Zmienka o jedle ťa takto nakopla?“ zasmiala som sa, stále naklonená nad ním.

„Ty a jedlo ste vražedná, neodolateľná kombinácia. Dobré ránko.“ Zatiahol zaspatým hlasom. Podoprel sa lakťami a pobozkal ma.

„Taká sladká a taká voňavá.“ Zapriadol oproti mojim perám. Nemohla som si pomôcť, usmiala som sa do bozku. Uhryzol ma do pery.

„Niall, ja nie som na jedenie. Raňajky máš na stolíku vedľa postele.“ Protestovala som. Odtiahla som sa však len na potrebných pár centimetrov.

„Ja chcem na raňajky teba.“ Šepol a opäť si ma pritiahol.

„Budeš to mať studené!“ namietala som. Zasmial sa.

„Si nepolepšiteľná.“ Dal mi ešte jednu pusu a natiahol sa za tanierom.

„Ja? Ty si! Nenásytný!“ smiala som sa z neho.

„Vyzerá to úžasne.“ Zložil mi poklonu. Zvalila som sa do postele vedľa neho a pozorovala, ako palacinky miznú v jeho ústach. Jedna po druhej. Zjedol ich v rekordnom čase. Pooblizoval si prsty a nahlas vydýchol.

„Nemôžeš ma takto vykrmovať.“ Otočil sa na mňa. Rozosmiala som sa. Nechápavo na mňa pozeral.

„Si celý od čokolády.“ Podujala som sa ho očistiť. Sadla som mu do lona, chytila ho okolo krku a pomaly som bozkami čistila jeho zababrané líca.

„A vôbec ťa nevykrmujem. Keď sme sa spoznali, zjedol si toho oveľa viac.“ Skonštatovala som, keď posledná čokoládová šmuha zmizla z kútika jeho úst.

„Keď si ma spoznala, nebol som to tak celkom ja.“

„Nie a kto to bol?“ smiala som sa.

„Ja bez teba. Takže takmer nikto.“

„Prestaň sa takto vyjadrovať.“ V okamihu som zvážnela.

„Myslím to vážne. Neviem, ako som mohol dovtedy tak polovične prežívať. Keby som len vedel vyjadriť, ako veľa pre mňa znamenáš.“

„Niall, okamžite s tým prestaň. Nechcem opäť plakať. Dostatočne vyjadruješ svoju lásku a myslím, že dosť dobre chápem, čo pre teba znamenám. Takéto reči však už nikdy nechcem počuť.“ Karhala som ho a pozerala mu pri tom priamo do očí.

„Nie, musíš to vedieť, musím ti to povedať. Chcel som už vtedy na pláži, keď si mi vravela o tom, ako ťa každý opúšťa. Chcem, aby si si uvedomila, akú rolu hráš v mojom živote. Chcel som ťa potešiť. Potom som si uvedomil, že by som ti len na plecia zavesil ťarchu aj mojich problémov. Tak som to nechal na neskôr. A teraz podľa mňa nastal ten správny moment.“ Trochu ma odsunul a pohodlnejšie si sadol. Chytil ma za ruky a pozrel mi do očí. Vyzeral tak vážne, zamyslene a smutne. Trocha som sa bála toho, čo mi ide povedať. Cítila som, že je to preňho veľmi dôležité.

„V ten deň, keď sme sa spoznali, si ma našla sedieť v parku. Tvrdil som ti, že sme sa s chlapcami pochytili. Nebolo to úplne tak, ako som povedal. Malo to súvis s chlapcami, ale nepochytili sme sa. Len som potreboval vypadnúť. Niekedy som mával pocit, že k nim nepatrím, že ma odstrkujú na bok, že ma majú menej radi. Neprerušuj ma prosím.“ povedal, keď som ho chcela zahriaknuť, čo to hovorí za hlúposti.

„Nebolo to vždy tak. Kým sme sa spoznávali, boli sme si blízki všetci. No potom si ten začal dobre rozumieť s tým, ten s tým...a ja som ostal niekde medzi. Ten pocit som vlastne mával dosť často a ani neviem, koľkokrát som sa pred ním snažil ujsť do parku. Ak von pršalo, zavrel som sa v izbe, hral som na gitare a počúval, ako sa dole bláznia. Len zriedka niektorí z nich vyšiel hore a opýtal sa ma, čo mi je, nech sa k nim pridám.

Na tour to bolo trochu horšie. Tam som sa nemal kam skryť. Tak som len pozoroval, ako po sebe skáču a uťahujú si zo seba. Ja som sedel v kúte a venoval som sa fanúšičkám na Twitteri. Viem, že to nerobili naschvál. No ja som si zas nemohol pomôcť. Ten pocit, že som odstrkovaný na vedľajšiu koľaj ma premáhal. Svoj žiaľ som topil aj v jedle.

Často sa mi posmievali, či už kvôli môjmu apetítu, írskemu prízvuku alebo strojčeku. Boli sme ešte deti a ja som si to bral viac ako som mal. Mal som ich však príliš rád, tak som sa tváril, že mi to nevadí, stále som sa usmieval. Aj keď ma našli smutného a pýtali sa, čo mi je, povedal som, že mi chýba domov. Bolelo to. Bolo to jedno z najhorších období vôbec. Cítil som sa taký...malý a bezvýznamný. Veľmi často som plakal, keď ma nikto nemohol vidieť, najčastejšie, keď už všetci zaspali. Potichu som vzlykal do vankúša a vypúšťal všetky tie pocity von. Len na pódiu som sa cítil sám sebou. Ale tam ma pre zmenu obmedzoval manažment. Nemôžem to, nemôžem tamto, prečo som sa tváril takto, povedal toto. Bol som na dne. Musel som sa usmievať, tváriť sa, že je všetko v poriadku, aj keď vôbec nebolo.

A potom som ťa stretol. V jednej z tých ťažkých chvíľ mi ťa snáď poslal niekto zhora. Počúvala si ma, nič si mi nenariaďovala. Konečne mi do života prišiel niekto, pri kom som mohol byť sám sebou, kto ma bral takého, aký som. Po viac ako roku som sa opäť cítil ako ja. Moje číslo som ti dával s malou dušičkou, veľmi som neveril tomu, že sa ozveš. A keď sme sa predsa len druhý krát stretli, bol som si viac ako istý, že som sa do teba zamiloval. Šlo to tak ľahko a prirodzene, no objavil sa Luca. Ja som ťa chcel len pre seba, preto som na teba vtedy tak vyskočil. Žiarlil som. Rozmýšľal som nad tým vtedy celú noc. Rozhodol som sa, že radšej ťa budem mať ako kamarátku, ako keby si mala z môjho života zmiznúť a ja by som sa mal vrátiť do starých koľají. Dokonca si aj Harryho a Zayna zoznámila s ich terajšími priateľkami a oni sa začali správať ako ľudia. Láska s nimi spravila divy. Teraz sme si bližší ako kedykoľvek predtým. Všetci. Nikto nie je odstrkovaný nabok. TY si mi zmenila život. TY si mu dala opäť zmysel.“ Obom nám po lícach stekali slzy. Objala som ho. Nič iné som nedokázala.

Nechápem, ako som sa mohla dať oklamať jeho úsmevom. Tento chlapec si toho dosť vytrpel. Naozaj zažil, čo je to byť slávny, čo znamená, keď niekto úplne ovláda váš život. Nepekne sa to na ňom podpísalo. Bol príliš citlivý na svet na výslní. A ja som sa cítila zodpovedná. Podľa toho čo povedal si na mne postavil celý svoj terajší svet. A ja som bola rada, pretože ten môj mal základy zasa v ňom. Boli sme príliš mladí, aby sme sa mohli takto navzájom zachraňovať. Obaja sme si toho prežili dosť. A to ešte nebol koniec. Radšej si ani nechcem pomyslieť, čo za prekážky nás ešte čakajú. Bola som si však istá, že spolu ich zvládneme. Odsunula som sa od neho a ešte raz mu pozrela do očí. Vyčítala som z nich všetko, každý jeden prísľub do budúcnosti, ktorý sa bál vysloviť. Dúfala som, že aj on vie čítať z mojich očí. Bozk, ktorý mi následne venoval, prezradil, že vie. Potom sme sa už len navzájom k sebe tisli. Bola som neuveriteľne rada, že sa mi zveril, aj keď som si na to musela chvíľu počkať.

„Niall, len jedna vec. Nikdy mi neváhaj povedať hocičo, nech je situácia akákoľvek.“ Len krátko prikývol. Nesmiem dopustiť, aby sa ho ešte niekedy zmocnili čo i len podobné pocity. Teraz je moje všetko. A ja som zas jeho.

„Príliš skoro na takéto debaty.“ Odtiahol sa, utrel si mokré líca a pokúsil sa o úsmev. Jeden polámaný som mu opätovala. Zotrel slzy aj mne.

„Spomínal som, aké delikátne boli tie palacinky?“ snažil sa odľahčiť situáciu. Toto bol on. Vždy s úsmevom, bez ohľadu na to, ako veľmi vnútri trpel.

„Počkaj, spomeniem si, ehm, nie. Len si sa sťažoval, ako ťa vykrmujem.“ Hrala som to s ním.

„Vieš, že so to myslel tak, aby si s tým neprestávala?“ v očiach sa mu opäť objavili tie neposlušné iskričky.

„Nebodaj si zase hladný?“ podpichla som ho.

„To nie, len sa chcem uistiť.“

„Uisťujem ťa, že v tom v najbližšom období neplánujem prestať. Ja som rada, ak ti chutí.“

„Chutí a veľmi. A nielen jedlo.“ Pritiahol si ma k sebe.

„A ty ma musíš prestať takto rozmaznávať.“ Rukou som ukázala na kvety dookola.

„Rád ti robím radosť. Zaslúžiš si to.“ Usmieval sa ako slniečko.

„A ja zas rada teším teba. Len teraz sa musím už pomaly zbierať.“ Vykrútil ústa v škaredej grimase.

„Netvár sa tak. Čas pokročil a ja dnes voľno nemám. Ešte som sa chcela zastaviť po Bonnie.“

„Bonnie je dobre tam kde je.“ Lenivo zatiahol.

„Aj tak by sme nemali celý deň vylihovať v posteli.“

„Prečo nie? Nie je ti tu dobre?“

„Najlepšie na svete. Ale ak nevstanem teraz, tak to bude neskôr už len horšie.“

„Mne to vadiť nebude.“

„Ale mne áno. Vieš, koľko námahy ma stálo zohnať si tú prácu?“

„Viem, dobre, tak si teda bež.“ Ofučane povedal.

„Ešte chvíľu.“ Zasmiala som sa. Lenivela som. Kto by sa čudoval? Výraz tváre sa mu zmenil, opäť sa usmieval.

„Takto sa mi to páči.“

Po hodine túlenia, bozkávania a objímania som sa prinútila vyliezť z postele. Niall sa šiel osprchovať a ja som sa začala chystať do práce. Chcel ma nalákať k nemu do sprchy, ale veľmi dobre viem, ako by to dopadlo. Stálo ma to všetky sily povedať mu nie. Najmä na tie psie oči, ktoré na mňa pri presviedčaní  hádzal.

Kým bol v sprche, zavolala som donášku pizze. Vyhladla som a viem si predstaviť, aký vyhladovaný musel byť on. Uvariť by som už nič nestihla. Poslíček zazvonil o desať minút. Nevedela som, odkedy sú takí rýchli. Niall ešte ani nevyšiel zo sprchy a ja som sa ledva stihla obliecť. Zaplatila som, zavrela som dvere a Niall ako na zavolanie vyšiel z kúpeľne.

„Ty mi snáď čítaš myšlienky.“ Usmieval sa na mňa cez celú chodbu. Okolo pása mal len osušku a s tými mokrými vlasmi a kvapôčkami vody po celom tele vyzeral ako Apolón. Nasucho som prehltla.

„To som sa ešte nenaučila. No dokonale ovládam čítanie svojich.“ Vyškerila som sa naňho a radšej rýchlo zaliezla do kuchyne, mimo jeho očarujúceho zjavu. Keď za mnou prišiel, veselo som sa napchávala. On mal na sebe aspoň nohavice a kvapky vody na hrudi mu vyschli. Na kráse ani na sexappeale mu to (nanešťastie?) rozhodne neubralo.

„To si na mňa ani nepočkala?“

„Nevedela som, ako dlho ti to bude trvať. A daj si na seba prosím tričko, lebo sa asi neudržím.“

„Nečakala si, tu je tvoj trest.“ Provokatívne sa posadil rovno oproti mne. Snažila som sa pozerať všade inde, len nie naňho. Nedalo sa. Nakoniec som sa mu otočila chrbtom, pozerala som von z okna. Začula som za sebou potláčaný chichot.

„Len sa smej! Ja ti to večer vrátim.“ Vyhrážala som sa mu. Trochu sa upokojil.

Dojedli sme, škatule vyhodili do koša a pobrali sa do izby po zvyšné veci. Niall si konečne natiahol tričko a trochu sa venoval svojmu mobilu. Predpokladala som, že mu na displeji blikali tweety a on sa nevedel rozhodnúť, na ktorý skôr odpovedať. Ja som si zatiaľ nanášala make-up. O pol hodiny som nahádzala do tašky potrebné záležitosti, obliekli sme sa a ruka v ruke vyšli z bytu.

Niall ma šiel odprevadiť k obchodu. Takáto prechádzka po studenom februárovom slniečku nám prospela. Trochu čerstvého londýnskeho vzduchu predsa nikdy nie je na škodu. Pomaly sme si vykračovali a rozoberali malichernosti. Zdalo sa mi, že sme do cieľa dorazili príliš skoro. Ešte som od Nialla nechcela ísť.

„Budem ťa čakať doma.“ Bozkával ma pred hlavnými dverami.

„Doma myslíš Green Street? Len aby som vedela, kde ťa mám hľadať.“

„Presne tam, musím predsa Niks vrátiť kľúče.“ Usmieval sa.

„Budem sa za tebou ponáhľať. Aby ti nebolo príliš smutno.“ Posledný krát som mu prehrabla vlasy, pobozkala ho a zmizla som v obchode. Ešte mi z ulice mával. Meškala som päť minút. Majiteľka našťastie len pokrútila hlavou. Myslím, že nás pred tým obchodom videla, tak radšej nenamietala. Ona bola predsa tá, ktorá ma pustila skôr domov, aby som si užila priateľa. Tak som si jej slová zobrala k srdcu.

Rýchlo som sa zapratala do roboty. Bolo jej vyše hlavy, takže mi celé poobedie zbehlo raz dva. Zastavili sa za mnou aj Nicolle a Sue. Nechápala som, čo sa stalo, do práce za mnou ešte nikdy neprišli. Museli mi však vyrozprávať, čo si tí chlapi na nich vymysleli. Do pondelka by to nepočkalo.

Zayn bol zarytý romantik, Nicolle si s ním užila prekrásnu noc v hotelovom apartmáne. Harry...no, bol Harry. Sue prekvapil, a nie málo. Vzal ju na výlet. Lietadlom. Doteraz vlastne nevedela, kde boli. Vedela len, že tam bolo teplo a že si skvelo užili. Celý čas sa zaprisahávala, že nič lepšie ako sex v lietadle neexistuje. Nehádala som sa s ňou. Ja som vedela, že existuje. Ten s Niallom. Na mieste nezáleží.

Domov som prakticky doletela. Niks mi písala, že ani dnes nepríde, ostáva u Dereka. Celkom ma to potešilo. Ďalšia noc osamote s Niallom bola prekrásna vyhliadka. Navečerali sme sa spolu a pozreli si film. Ja som sa potom skočila osprchovať a on si vliezol do postele. Keď som sa vrátila, v ruke mal telefón. Spomenula som si, že mu ešte niečo dlžím. Ľahla som si k na svoju stranu postele, vzala do rúk knihu a provokatívne som sa otočila chrbtom k nemu. Nezakryla som sa perinou a zadok som trocha vytrčila smerom k nemu. Takmer okamžite mi na ňom pristála jeho ruka. O chvíľu sa pridala aj druhá. Hladil ma po celom tele a drobnými bozkami posypával moju ruku od ramena až k dlani. Všetko šlo podľa plánu. Mala som čo robiť, aby som sa ovládla, už som sa ani nevedela sústrediť na knihu, ale musela som mu to proste vrátiť. Ani som sa nepohla, tvárila som sa, ako keby sa ma to netýkalo, aj keď som vo vnútri horela túžbou pobozkať ho a vrátiť mu všetky tie dotyky, ktorými ma obdarovával.

„No tak. Miláčik. Odlož tú knihu.“ Mrmlal oproti môjmu krku.

„Dnes si chcem čítať.“ Provokovala som ho. Aj tak neprestával. Vytrvalo ma hladil, veril, že sa poddám. A ja som rovnako vytrvalo odolávala. No začalo ma zrádzať vlastné telo. Zrýchlil sa mi dych.

„Čítať si môžeš neskôr. Teraz sa mi venuj.“ Presviedčal ma a trhal mi knihu z ruky. Pleskla som ho po nej.

„Nechaj! Povedala som.“ Ani to ho neodradilo. Rukou mi prešiel po vnútornej strane stehna a ja som slastne privrela oči. Trochu som sa pomrvila. Už mi nebolo všetko jedno. Dostal sa na moje najcitlivejšie miesto a nežne so ňom prechádzal. Z úst mi vyšiel ston. Zlomil ma. Prudko som sa otočila a knihu hodila k posteli.

„Takže si nedáš povedať?“ zavrčala som naňho, keď som ho prevalila pod seba. Usmial sa a oči sa mu rozžiarili. Mal ma tam, kde ma mať chcel. Ale pre dnešnú noc som všetky tromfy držala v rukách ja.

„Na obed si ma provokoval, teraz ma nenecháš čítať. Vieš o čo si koleduješ? Toto ti len tak neprejde.“ oznámila som mu a pustila sa do vykonávania toho najsladšieho trestu v celom vesmíre.