Wedding Day

Namiesto novej časti pridávam toto. Dnes v noci sa mi sníval krásny sen a chcela som sa oň s niekým podeliť. Trochu som ho rozšírila a upravila, ale pointa ostala pointou :) Keďže je to sen, je naozaj nereálny a možno nie je až tak celkom zmysluplný, ale mne dnes spravil deň. Enjoy :)

„Mami? Zapneš mi prosím šaty?“

„Ukáž to sem.“ Zips vytiahla hore.

„Ako vyzerám?“ neisto som sa opýtala a otočila sa k nej čelom.

„No, Tomáš asi oľutuje, že si ide brať Moniku a nie teba.“ Šťastne som sa usmiala. Presne toto som chcela dosiahnuť. Aby si to moja platonická láska rozmyslela a vybrala si mňa. Hneď som sa však vrátila späť na zem. Tomáš taký nie je. Miluje Moniku a ja im to prajem. Len...trošku ma to štve. On sa ide ženiť a tým mi vlastne ukradol všetky moje nádeje. A možno to tak bude lepšie a konečne začnem žiť normálny život a prestanem snívať o nemožnom a nedosiahnuteľnom.

Vrátila som sa späť do izby a obzrela sa vo veľkom zrkadle, ktoré mi viselo na stene. Bola som spokojná. Moje dlhé tmavohnedé hnedé vlasy boli zapletené v komplikovanom vrkoči a pár neposlušných pramienkov mi rámovalo tvár. Zelené oči mi zvýrazňovala čierna maskara a tyrkysová linka na hornom viečku. Líca som mala trochu oživené jemným púdrom a pery sa mi ligotali voňavým marhuľovým leskom.

Šaty držali na pravom ramene. Čierna vrchná časť ozdobená malinkými kamienkami prechádzala v páse do živej tyrkysovej. Tá sa rozširovala do viacvrstvovej sukne a končila sa niekde v polovici stehien. Odtiaľ pokračovali už len moje opálené nohy. Keďže bolo vonku viac ako tridsať stupňov, pančušky som nepotrebovala.

Zvoniaci mobil prerušil moje obdivovanie sa. Čakajú ma, musím bežať. Rýchlo som si ešte do uší nasadila masívne čierne náušnice a na ruku pripla hrubý čierny náramok. Zo skrine som vytiahla malú listovú kabelku a vložila do nej všetko potrebné. Mobil, vreckovky, lesk na pery, púder, kľúče, doklady, nejaké drobné. Dúfajúc, že som na nič nezabudla som zbehla dole po schodoch. Obula som si remienkové čierne topánky na opätku, rozlúčila sa s rodičmi a vybehla von, kde ma už čakala moja najlepšia kamarátka Biba. Len vďaka nej idem dnes na tú svadbu. Nemala partnera a tak zavolala mňa. O mojich citoch k jej ženiacemu sa bratrancovi vedela, a preto trochu s pozvaním váhala. Ja som tiež váhala s odpoveďou, no potom som si povedala, že nemám čo stratiť. Možno si naopak konečne pripustím realitu.

„Wow, vyzeráš krásne.“ Povedala som namiesto pozdravu a objala som ju.

„Čo ja, pozri sa na seba. Tomáš si to dnes ešte rozmyslí.“ Zasmiala som sa.

„Vieš, že si už druhý človek, ktorý mi to dnes povedal?“

„Kto by sa čudoval? Vidieť ťa takto je niečo úplne iné ako keď chodíš v rifliach, tričku a teniskách. Mala by si vymeniť šatník.“

„Ja viem, že je to zmena, ani seba som takmer nespoznala, ale šatník kvôli tomu meniť nejdem. Ostávam verná mojim pohodlným veciam.“ Vyplazila som na ňu jazyk.

„V nich si šedá myš! A teraz úplne žiariš.“

„Tak ostanem šedou myšou.“

„Myslela som si, že si chceš nájsť konečne priateľa.“ Podpichla ma.

„Chcem, ale nie za každú cenu. Nevzdám sa seba len preto, aby som si  niekoho našla.“

„Tak možno niekoho stretneš na svadbe. Pýtala som sa Tomáša a Moniky, vraj im príde pár nezadaných chlapcov. V našom veku.“ Žmurkla na mňa a ja som sa zasmiala z plného hrdla. Chudáci. Keď sa ich Biba rozhodne zbaliť, nemajú najmenšiu šancu na odpor. A potom sa ťažko spamätávajú z rozchodu, ktorý na seba nikdy nenechá dlho čakať. Pretože ona hľadá toho pravého a nebude predsa strácať čas zahadzovaním sa s niekým, kto nespĺňa všetky jej požiadavky.

„Takže dnes opäť rozhadzuješ svoje siete, hej?“

„Ak bude na koho, tak rozhodne áno.“

„Myslím, že budeš mať z čoho vyberať.“ Skonštatovala som, keď sme prišli pred kostol a rozhliadla som sa okolo seba. Neďaleko stála skupinka chlapcov a so záujmom si nás prezerali.

„Pozri na toho vysokého čiernovlasého. Ten by stál za skúšku.“ Povedala a žiarivo sa naňho usmiala. Úsmev jej opätoval, no vzápätí sa otočil a bozkom privítal akési červenovlasé dievča.

„Tak tento je z hry asi von.“ Podotkla som a štuchla do nej.

„Škoda, fakt vyzerá dobre.“

„Ani ten sprava vedľa neho nie je na zahodenie.“ Zapozerala sa tam.

„Máš pravdu. Len si musím počkať, či k nemu tiež nejaká nepríde.“

„Aj keby, nemáš prečo smútiť. Myslím si, že ešte tu nie sú všetci hostia. Nejakého si dnes vyberieš.“

„A čo ty? Tebe sa nepáčia?“

„Páčia, jasné, že páčia. Len sama dobre vieš, že mne balenie nikdy nešlo.“

„S tým, ako dnes vyzeráš nebudeš musieť nikoho dlho presviedčať.“ Spoza chrbta sa mi ozval hlas.

„Ahoj Mim.“ Zasmiala som sa a otočila sa.

„Čaute. No čo, prišla si dnes zbaliť Tomáša?“

„Čo s tým všetci máte pre boha? Prišla som mu na svadbu. Nejdem mu ju prekaziť.“

„Dobre, dobre, prepáč. Len to tak vyzerá. Teda, ty tak vyzeráš.“

„Nikoho nejdem baliť. Jasné?“ Mim s Bibou na seba žmurkli a zasmiali sa. Pokrútila som hlavou.

„Radšej nechcem vedieť, o čom bol tento súkromný vtip. Kde máš Martina?“ zmenila som tému.

„Je svedok, takže je zatiaľ s Tomášom.“

„Som zvedavá na Moniku.“ Povedala Biba a svoje nadšenie ešte zvýraznila krátkym tlesknutím.

„To sú asi všetci. Jej šaty ste nevideli?“

„Nie, nechcela nám ich ukázať. Jediný, kto ich videl, je Tamara, pretože ako správna sestra jej ich pomohla vyberať. A tá len povedala, že sú krásne.“

„Tajnostkárky! Ale zas o to väčšie bude prekvapenie.“

„To teda bude. Dobre si to vymysleli. Nechali nás v U.“

„V U?“ nechápavo na mňa pozreli tie dve.

„V napätí predsa.“ Všetky tri sme sa začali smiať.

„Budete tu? Ja idem pohľadať Ivu. Sľúbila som jej, že sa jej aspoň prídem pozdraviť.“

„Kam inam by sme šli?“ spoločne prevrátili očami, akoby si to cvičili celú večnosť. Ako sestry sa nezaprú.

„Neviem, pýtam sa len pre istotu.“ Kráčala som od nich preč a zároveň sa snažila vytiahnuť z kabelky telefón.

„Zuz!“ zakričala na mňa Biba. Otočila som sa za zvukom svojho mena a do niekoho narazila.

„Pozor.“ Počula som ju dodať a následne sa ozval chechot. Celý obsah kabelky sa vysypal a ja som sa automaticky zohla a začala zbierať svoje veci. Ani ma nenapadlo zdvihnúť hlavu a ospravedlniť sa. Myslela som len na to, ako tie dve za to potom nakopem do zadku.

„Sorry I didn't see you.“ začal sa ospravedlňovať neznámy, kým mi pomáhal so zbieraním.

„No, it's okay, it is my fault, I should be more careful.“ Ani som si neuvedomila, že rozprávam po anglicky. Napadlo ma však, že ten hlas odniekiaľ poznám. Postavila som sa a konečne sa pozrela na človeka, do ktorého som narazila. Myslela som si, že snívam. Moje srdce vynechalo pár úderov a následne sa rozbehlo o preteky. Rozum nedokázal pochopiť, ako je to možné. Do líc mi stúpla červeň a začala som sa triasť.

„I'm pretty sure, that this is my fault. I was not looking where I was going.“ Usmial sa na mňa a mne sa podlomili kolená. Dúfala som, že si to nevšimol. Podal mi veci a mne sa z roztrasených prstov opäť vyšmykli a dopadli na zem. Zohla som sa po ne a on urobil to isté. Buchli sme si o seba hlavy a ja som zakolísala na mojich opätkoch. Našťastie som to ustála. Opäť mi pozbieral veci, postavil sa a napriahol ku mne ruku. So sklonenou hlavou som ju prijala a on mi pomohol na nohy. Dotyk jeho ruky mi spôsobil motýle v bruchu. Stále som tomu nemohla uveriť, no sen to určite nebol, pretože v sne by som necítila to pulzujúce miesto na hlave.

„Sorry once again. Really.“

„I wasn't looking at my way either. It's not just your fault.“ Vykoktala som zo seba. Zuzana, pre boha vzchop sa. Si dospelý človek. Nemôžeš sa nechať vyviesť z miery len tak hocikým. Problém je, že toto nie je hocikto! kričalo moje podvedomie. Chvíľu sme na seba len tak pozerali. Až vtedy som si uvedomila, že ma vlastne ešte stále drží za ruku. Pozrela som sa na naše ruky a potom znova naňho. Urobil to isté a pousmial sa. !!!!!!!!!!! šla som sa zblázniť. Z neho. Z celej tejto situácie.

„I'm Niall.“ Potriasol mi rukou.

„I know who you are. I mean...I'm Suzan.“ Vykoktala som zo seba. Takto sa strápniť! Pustil mi ruku.

„Nice to meet you, Sue.“ Usmial sa.

„Nice to meet you, too.“

„Hmm, I'm sorry, but i have to go.“

„It's okay, really. I'm actually sorry, too. You know, for what just happened.“

„See you later?“

„Yes, of course, bye.“ Pokúsila som sa o úsmev. On ešte zdokonalil ten svoj a pokojným krokom odišiel. Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa na päte. Zabudla som na nejakú Ivanu. Vrátila som sa k Bibe a Mime, ktoré sa od smiechu skoro váľali po zemi.

„Prečo mi nikto nepovedal, že tu bude ON?“ pošepky som na ne kričala.

„Nevedeli sme to. Našťastie. Inak by sme prišli o túto skvelú scénku.“ Ďalší výbuch smiechu.

„Ha ha. Naozaj veľmi vtipné. Vy si neviete prestaviť, čo to pre mňa znamenalo! Veď je to Niall!“

„Noa?“ nechápavo na mňa pozrela Mima.

„Noa? Si predstav, že stretneš Enriqueho a takto sa pred ním strápniš! Dobré nie?“

„Niall je pre Zuz niečo také, ako pre teba zvykol byť Enrique. Je ním tak trochu posadnutá.“ Vysvetľovala jej za mňa Biba.

„Jáj, to som nevedela. Ale aj tak to bolo vtipné.“ Začala sa opäť smiať a ja som len pokrútila hlavou.

„Už nech sa to začne, lebo ma tu z vás porazí.“

„Veď nebuď taká. Radšej povedz, ako to prebiehalo, čo ti povedal.“

„Vyriešte si to, mne práve prišiel chlap.“ Pozrela sa smerom k ceste a hneď sa tam aj vydala.

„Tá tvoja sestra! Za to, že je o tri roky staršia si myslí, že zožrala všetku múdrosť sveta čo? To sa nemôže aspoň tváriť, súcitiť so mnou trochu?“ Bibe začalo šklbať kútikmi úst. Zazrela som na ňu, no vzápätí sa tiež rozosmiala.

„Dobre, uznávam, muselo to naozaj vyzerať komicky. Jeeez, takýto trapas.“ Zakryla som si tvár dlaňami.

„Aspoň budeš mať o čom rozprávať vnúčatám. Aha, Monika.“ Drgla do mňa Biba a ja som sa pozrela smerom akým sa pozerala ona.

„Je prenádherná.“ Civela som s otvorenými ústami.

***

„Potrebujem trochu vzduchu, nie je mi dobre.“ Šepla som Bibe do ucha. Ustarane na mňa pozrela.

„Idem s tebou.“

„Nie, len tu ostaň. Nechcem, aby si o niečo prišla. Teraz prichádza najlepšia časť.“ Usmiala som sa na ňu. Vyšla som von. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a rozmýšľala, či ma von vyhnal ten vydýchaný vzduch alebo skutočnosť, že som nechcela byť pri tom, ako si povedia áno. Obzrela som sa naokolo a zbadala sedieť Nialla na lavičke. Vybrala som sa opačným smerom.

„Sue!“ zavolal na mňa. Damn.

„Hey, nevšimla som si ťa.“ Zaklamala som.

„Sadni si. Čo ťa vyhnalo von?“

„Necítila som sa dobre, potrebovala som trochu vzduchu. Ty tu čo robíš?“

„Z toho vášho jazyka veľa nerozumiem, tak som radšej na vzduchu.“ Usmial sa.

„Chápem. Ako to, že si tu? Myslím, poznáš Toma alebo Moniku?“

„Tom je dobrý kamarát. Posledný rok nám robil ochrankára. Pozval nás a takéto pozvania sa neodmietajú.“

„Aha, to som nevedela. Sú tu aj ostatní?“

„Je tu Zayn a Harry. Louis a Liam nemohli prísť.“

„Nevšimla som si ich.“

„Snažia sa byť nenápadní a priveľmi na seba neupozorňovať. Napríklad nenarážajú do cudzích ľudí.“

„No, keby sme do seba nenarazili, ani teba by som si pravdepodobne nevšimla.“

„Ale som rád, že som do teba narazil. Aspoň som tu niekoho spoznal. Tom nás nestihol ešte nikomu predstaviť.“

„Má teraz asi trochu iné starosti. Ale určite to napraví hneď, ako si bude môcť trocha vydýchnuť.“

„Spolieham sa na to. Ty si tu s niekým?“

„S najlepšou kamarátkou. Je Tomova sesternica.“

„Takže si si nemohla doviesť priateľa?“ tá otázka ma trochu prekvapila.

„Nemohla, pretože priateľa nemám.“

„Aha.“

„Vy ste tiež prišli bez partneriek?“ snažila som sa zachrániť ďalší trápny moment.

„Pezz prísť nemohla a ja s Harrym sme si nemali priniesť aké.“

„Akoto? Ja som myslela, že Amy...teda...prepáč, nič. Nie je to moja vec. Teraz musím vyzerať ako psychopatická fanúšička.“ Zasmial sa.

„A si?“

„Čo? Fanúšička? Som. A psychopatická? No... ako kedy.“ Priznala som sa.

„Ale nejačala si, keď si ma zbadala.“

„To nie, celá som zamrzla, nebola som schopná jačať.“

„Ani si si nepopýtala autogram. Si vôbec fanúšička?“ bavil sa na mne.

„Vravím ti, že som úplne zamrzla. Ten autogram samozrejme chcem. Dostala by som sa k tomu neskôr.“

„Dajme tomu, že ti verím.“

„Žiadne dajme tomu. Hovorím ti pravdu.“

„Dobre, tak ti teda verím. A keď si už taká fanúšička, určite máš svojho obľúbeného člena.“

„Nie, s tým ani nezačínaj. To ti nepoviem.“

„Ale ja to chcem vedieť!“

„Ja chcem veľa vecí.“

„Napríklad?“

„Ani to ti nepoviem.“

„Aha ju, aká záhadná.“

„Veď ta nepoznám! Nepoviem ti moje tajomstvá na počkanie.“

„Nepoznáš ma? Tak predsa si klamala s tým fanúšikovstvom?“

„Tak som to nemyslela. A neklamala som!“

„A ako si to myslela? Podľa mňa nie je fér, že ty o mne toľko toho vieš a ja viem len tvoje meno.“

„Podľa mňa môj život nie je zaujímavý, takže si o nič neprišiel.“ Začali zvoniť zvony a ľudia hromadne vychádzali z kostola.

„Ach, to zas bude rečí, keď nás tu spolu videli.“ Povzdychla som si a postavila sa.

„Vadí ti to?“

„Ani nie.“

„No vidíš, ani mne.“ Do zorného uhla mi vošla prudko mávajúca Biba.

 „Vyzerá to tak, že budem musieť ísť.“ Usmiala som sa na Nialla.

„Ja pôjdem tiež pohľadať tých dvoch. Ešte sa uvidíme?“

„Myslím, že áno.“

„Tak zatiaľ ahoj.“

„Ahoj.“ Povedala som a vybrala sa k tej bláznivej žene.

„Odháňaš muchy alebo čo?“

„Myslela som, že ti je zle a nie, že máš tajné rande.“

„Prestaň! Stretli sme sa náhodou. Naozaj mi bolo zle.“

„A preto tu na teba mávam už desať minút hej?“

„Zas nepreháňaj. Rozprávali sme sa, tak som si ťa nevšimla.“

„Tak rozprávali? A čo ešte? Bola si von dlho.“

„Nič! Nie je každý ako ty!“

„Tým si chcela povedať čo?“

„Že ťa ľúbim najviac na svete.“ Poslala som jej vzdušný bozk. Zazrela na mňa a otočila sa mi chrbtom.

***

„Smiem prosiť?“ podišiel ku mne Tomáš. Šokovane som naňho pozrela. Nevedela som, že vôbec zaregistroval, že som tu. Prikývla som a postavila sa. Veď jeden tanec ma nezabije.

Bolo niečo pred polnocou, každý už mal vypité, všetci sa dobre bavili. A ja tiež. Sedela som pri jednom stole s Niallom, Harrym a Zaynom a počúvala ich príbehy z koncertov a nahrávaní. Spoločne sme sa smiali a jednoducho nám bolo dobre.

Keď som započula pomalú pesničku, ktorá začala, mala som sto chutí otočiť sa a sadnúť si späť na svoje miesto. Tomáš ma však už chytil za ruku a pritiahol si ma k sebe. Snažila som sa medzi nami udržať aspoň nejaký minimálny priestor. Začali sme sa hýbať do rytmu hudby.

„Ďakujem, že sa staráš o chlapcov. Myslel som si, že na nich budem mať viac času. A keby si tu nebola ty, tak by ostali asi sami ako tak pozerám, pretože obe sesternice ma zradili.“ Kývol hlavou k stolu, kde sedela Biba s Mimou a každá sa venovala svojmu chlapcovi. Ani som si nevšimla, kedy Biba zbalila toho svojho. Bol to presne ten, ktorého si vybrala ešte na začiatku.

„To ďakujem skôr ja tebe. Za splnený sen. Prečo som nevedela, že pre nich pracuješ?“

„Nemohol som sa tým veľmi chváliť, väčšinou som ostával tak vzadu a dozeral na všetko. Ja som zase nevedel, že si taká veľká fanúšička.“

„To o mne vie len málo ľudí.“ Usmiala som sa naňho a úsmev mi opätoval. Chvíľu sme len tak bez slova tancovali.

„Dnes vyzeráš mimoriadne dobre.“ Šepol mi do ucha. Začervenala som sa.

„Ďakujem. Ani ženích na tom nie je najhoršie. Ale to nie je žiadna novinka.“ Pozrela som naňho.

„Chcem, aby si niečo vedela.“ Pozeral sa mi do očí a akosi automaticky sme prestali tancovať.

„Viem, čo si ku mne cítila a môžem ti odprisahať, že som cítil to isté. V deň, keď som ti to chcel povedať som ale stretol  Moniku. Tú historku, ako sme do seba narazili na ulici určite poznáš. Ja som sa jej vtedy zahľadel do očí a vedel som, že to je ona. Tá, ktorú som hľadal. Preto si sa to nikdy nedozvedela. A je mi to ľúto. Dúfam, že ty tiež raz nájdeš niekoho, kto ťa bude hoden, kto bude tvoja chýbajúca polovička.“ Pozrel sa ponad moju hlavu, usmial sa a žmurkol.

„Mal by som ísť. Niekto ma chce vystriedať. Nezabudni, že stále budeš pre mňa viac ako Bibina kamarátka.“ Pobozkal ma na líce.

„Môžem?“ ozvalo sa vedľa mňa a v bruchu sa opäť ozvali motýle.

„Je celá tvoja.“ Usmial sa Tomáš na Nialla a odišiel.

***

Je šesť hodín ráno a ja sa prehadzujem v posteli. Nemôžem spať. V hlave toho mám príliš veľa. Viem, že Tomáš mi svojim vyznaním nechcel ublížiť a som rada, že mi to povedal. Na druhej strane mi je to trochu ľúto. Som však rada, že našiel šťastie, aj keď nie so mnou. Dnes však nebol jediný, kto potrápil moju hlavu a srdce.

Niall sa odo mňa celú noc takmer nepohol. Zistila som, že je ešte milší a zábavnejší, ako sa o ňom hovorí. A to mi veľmi nepomohlo. Nechcem do toho opäť spadnúť. Nechcem zas ľúbiť niekoho, s kým to bude beznádejné. Musím si zakázať naňho myslieť. Ale ako? Stále zdobí môj displej na mobile, dokonca aj pracovnú plochu v notebooku. Možno som už na takéto veci pristará a mala by som sa konečne spamätať a začať žiť v realite. No nech mi je psychicky akokoľvek zle, nad jeho fotkou sa vždy usmejem. On je ten, čo ma vždy rozveselí, keď už nič iné nepomáha. A teraz to bude platiť dvojnásobne, pretože viem, aký je naozaj.

Zavrela som oči a snažila sa sústrediť na ubolené nohy. Nepomáhalo to. Myšlienky mi stále odbiehali k jeho očiam, smiechu, úsmevu, vôni. Bože. Opäť som dopadla. Z toho nič dobré nevzíde. Pípla mi SMSka. Žeby sa konečne ozvala Biba?

I forgot the autograph! C U at lunch 2day so I can fix it? –Niall xx

Moje sny o normálnom živote sa práve rozplynuli.