Cuz I can love you more than this 5

Už na chodbe bolo cítiť príjemnú vôňu praženice. Niks musela byť na nákupe. Vošla som do bytu, vyzula sa a vbehla do kuchyne.
„Kde si toľko trčala? Zobudila som sa a myslela si, že ešte spíš. Chcela som sa ťa opýtať, či nepôjdeš so mnou na nákup, no ty si v izbe nebola. Keď si polhodinu nechodila, bola som taká hladná, že som šla na nákup radšej sama. Nakupovala som asi 20 minút, prišla som domov a teba stále nikde. Vieš ako som sa o teba bála? Ani dovolať sa ti ani nič. Ešte že bola Bonnie s tebou, že som vedela, že ťa neuniesli.“ Vyčítala mi, kým som sypala do misky granule pre Bonnie. Som rada, že Niks ju berie ako súčasť našej malej „rodinky“ a nezabudla jej ich kúpiť. Bonnie sa rýchlo pustila do vyžierania misky.

„Prepáč, naozaj sa hlboko ospravedlňujem. Ráno ma Bonnie zobudila, že potrebuje ísť von, tak som sa rýchlo osprchovala a šla som. Spoznala som jedného chlapca a ja som úplne zabudla na čas. Keby Bonnie nebola hladná, určite by sme sedeli v parku doteraz.“ Ospravedlňovala som sa zrazu si uvedomujúc vlastný hlad. Ráno som len zhrabla posledný rožok, viac sme toho nemali. To bolo jediné, čo som jedla za posledných 20 hodín. Naložila som si na tanier a podobne ako Bonnie som sa lačno pustila do praženice.
„Ty si už niekoho spoznala? Veď tu nie sme ani 24 hodín!“ smiala sa na mne.
„A keď ti poviem, že to nebol len tak hocikto!“ povedala som jej s plnými ústami.
„Kto to bol ak nie len tak hocikto?“ opýtala sa so záujmom.
„Hovorí ti niečo Niall Horan?“
„Niečo sa mi marí, no nič konkrétne to zatiaľ nie je.“
„A skupina One Direction?“
„One Direction, One Direction. Počkaj počkaj, ako že sa to volal?“ zjavne sa jej rozsvietilo.
„Niall Horan.“ Usmiala som sa.
„Nie je on spevák v tej skupine?“ opýtala sa ma a oči jej skoro vyliezli z jamiek.
„Je.“ Odpovedala som jednoducho baviac sa na jej výraze tváre.
„TY SI SPOZNALA SPEVÁKA NAJPOPULÁRNEJŠEJ CHLAPČENSKEJ SKUPINY NA SVETE? LEN TAK? NA PRECHÁDZKE S BONNIE?“ kričala na celý byt, akoby som jej povedala, že som stretla zombie. Zjavne vie o tej skupine trochu viac ako ja.
„Pšššt! Nemusí o tom vedieť celá ulica!“
„Hovor! Všetko! Do najmenšieho detailu.“ Povedala nadšene, no už menej hlasno.
A tak som hovorila. Všetko dopodrobna. Nechápala, ako som ho nemohla spoznať.
„Veď len čo sme prišli do UK tak som videla asi 10 ich billboardov.“ Prerušila ma, keď som jej vravela, ako naňho Bonnie vyskočila.
„Vieš, že ja aj keď pozerám na svet okolo, tak ho cez moje myšlienky nevidím.“
„Jasné, ty snílek. Radšej pokračuj.“ Pobádala ma.
Tak som pokračovala.
„ON TI DAL SVOJE ČÍSLO?!“ rozkričala sa, keď som sa dostala k časti pred naším vchodom. Prikývla som a ukázala jej predlaktie, na ktorom sa vynímala čierna centrofixa. Ako dlho bude asi trvať, kým sa mi to zmyje?
„A objatie alebo niečo na koniec?“ opýtala sa s nádejou v hlase.
„Poznali sme sa hodinu, to som sa mu hneď mala hodiť okolo krku? Nemal som ho náhodou doniesť aj hore? Bože Niks uvažuj veď je to cudzí chlap nech je to akákoľvek hviezda.“ Povedala som jej a pobúchala si po hlave. Vstala som a začala umývať riady po raňajkách.
„Máš pravdu“ neochotne uznala. „Ale aj tak si mi ho mohla aspoň predstaviť.“ Vyčítala mi.
Len som pokrútila hlavou. Koľký rozruch kvôli stretnutiu v parku. Odišla som z kuchyne a vošla do mojej izby. Idem sa radšej vybaliť. Počula som, že Niks spravila to isté. Z kufra som vytiahla tepláky a voľné tričko a prezliekla sa. Otvorila som komodu a napchala tam všetko moje spodné prádlo a ponožky. Mamka ma riadne nabalila. Vymenila mi takmer celý šatník. Vraj aby som nevyzerala ako gadžo. Neprotestovala som. Moje veci už vyzerali dosť obnosene. Vyšla som z izby a vošla do šatníka na konci chodby. Niks si tam práve ukladala veci.
„Počuj Niks. Zájdeme si dnes vybaviť tie nové čísla?“
„Ooo, niekto sa potrebuje s niekým skontaktovať.“ Podpichovačne podotkla. Škaredo som na ňu zazrela. Neznášam reči takého typu.
„Prepáč, len som žartovala.“ Zjavne pochopila moju nevyslovenú vyhrážku a ďalej sa venovala ukladaniu svojich vecí do políc a ich vešaniu na vešiaky. Vyšla som zo šatníka a namierila si to do kuchyne. Trebalo by začať variť obed. Pozrela som, čo všetko Niks nakúpila. Cestoviny, ryža, tavený syr, tvrdý syr, brokolica, kukurica, pár jogurtov a nejaké ovocie. Zjavne dostala chuť na cestoviny so syrovou omáčkou a brokolicou. Tak som jej ich spravila.
„Obed je hotový!“ zakričala som a ona poslušne pribehla do kuchyne. Pribehla aj Bonnie, ktorá doteraz driemala v mojej izbe. Pustila sa do granúl, ktoré jej ostali od rána.
„Ty mi snáď čítaš myšlienky!“ zvolala Niks, keď videla, čo je naložené na tanieroch.
„Nečítam. Čo som mala asi tak navariť, keď to bolo jediné, čo sa dalo použiť z tvojho nákupu? Keď už dnes pôjdeme von, musíme nakúpiť niečo poriadne, nie len cestoviny, ryžu a syr. Za ovocie ťa však chválim.“ Povedala som so smiechom. Niekedy som sa cítila ako jej mama alebo staršia sestra. Niks bola síce staršia, no nikdy sa nemusela starať o nikoho. Ja v tom mám už cvik.
Najedli sme sa, umyli za sebou a vychystali sa. Bonnie sme museli nechať doma, do obchodov by s nami nesmela. Dúfam, že nebude robiť hlúposti a ani priveľký hluk. Musí si však zvykať. Keď začneme chodiť do školy, bude doma sama. Je mi jej trochu ľúto, no na druhej strane som rada, že je tu s nami. Aspoň sa trocha rozhýbem. Potrebujem to. Teda ani nie ja, no moja postava určite. Nie som tučná, no určite potrebujem trocha spevniť moje želatínové brucho. A tak mi každoranný beh s Bonnie dobre padne. Aj keď nie dlhý, pretože nebudem mať pred školou veľa času, ale aspoň niečo. Zamkli sme byt a vybrali sa do ulíc horúceho augustového Londýna.