Cuz I can love you more than this 4

Sadli sme si na lavičku, kde pred chvíľou tak zničene sedel.
„To akým jazykom si sa rozprávala so svojím psom? Čínštinou?“ so smiechom sa ma opýtal. Ten jeho smiech začínal byť nákazlivý. Tiež som sa musela zasmiať.
„Rozprávala som sa s ňou po slovensky.“ Vysvetľovala som mu. „Sme totiž zo Slovenska a ona si na angličtinu ešte asi poriadne nezvykla, keďže sme tu odvčera.“

„Slovensko? Niekde v Strednej Európe ak sa nemýlim.“ Sucho skonštatoval.
„Wow. Nečakala som, že budeš vedieť, kde je ten zapadákov.“
„Chodil som predsa do školy. Aj keď zemepis nepatril k mojím najobľúbenejším predmetom, niečo som si predsa len zapamätal.“ Usmial sa. Kým rozprával, slabo mu šklbalo obočím. Musím si prestať všímať každý jeden pohyb jeho tváre. Trošku som sa odtiahla. Nie je dobré keď to robím. Väčšinou, keď si začnem všímať takéto maličkosti, tak to neskončí dobre. Ako pri Lucovi. Celý večer bol tak blízko a pozorovala som jeho tvár. Ako som dopadla? Nemôžem si dovoliť trápiť sa pre niekoho ďalší rok. Lepšie povedané, nechcem si to dovoliť.
„Prečo si sa tak skryl pred tými dievčatami, čo šli okolo?“ spýtala som sa, aby som zahnala myšlienky, ktoré sa mi začali objavovať v hlave.
„Tak preto nejačíš. Ty ma nepoznáš.“ Pobavil sa, keď som nepriamo zodpovedala otázku, ktorá mu zjavne vŕtala v hlave.
„Mala by som ťa? Pripomeň mi, možno som ťa niekde zahliadla, len si to nepamätám.“
„Som jeden zo spevákov skupiny One Direction.“ Odpovedal a opäť sa usmieval.
„Jeden zo? Vás tam je viac? Myslím tým, v rádiu som začula asi dve vaše pesničky, no myslela som si, že to spieva len jeden človek. V tej našej Narnii o vás nepočuť príliš veľa.“ Povedala som a on sa začal smiať ako blázon.
„To fakt si si toto myslela?“ pýtal sa pomedzi nové a nové záchvaty smiechu. Nevydržala som a začala sa smiať z toho ako sa smeje. Už sme boli dvaja čo sa smejú ako blázni. Ľudia chodili okolo a čudne po nás pozerali. Smiali sme sa ešte aj z ich výrazov v tvári. Už som nevládala. Bolelo ma brucho a o lícach ani nevravím. Bonnie akoby vycítila, že už mám dosť a začala ma ťahať smerom k nášmu novému bytu. Až vtedy som sa spamätala.
„Sorry Niall, ale musím ísť. Bonnie dnes ešte neraňajkovala a moja spolubývajúca sa už bude o mňa iste báť.“ Povedala som a začala sa stavať z lavičky.
„Vadilo by ti, keby som ťa odprevadil? Ešte sa mi nechce ísť domov.“ Opýtal sa a pozrel na mňa tými modrými očami. No povedz mu nie.
„Ozaj, prečo si tu sedel taký smutný?“ napadlo ma, keď sme kráčali bok po boku cez park.
„Ale nič vážne. Dnes som sa trošku pochytil s chalanmi.“ Povedal a posmutnel.
„Chceš mi o tom povedať?“ povedala som a povzbudzujúco sa naňho usmiala.
„Vravím že nič vážne. Vieš si predstaviť žiť pod jednou strechou so štyroma chalanmi? Sme spolu v jednom kuse. Tak nám to potom trocha lezie na mozog.“
„Bývate spolu? To nemáte každý vlastné rodiny?“ opýtala som sa a po tom, ako na mňa po tej otázke pozrel, som sa cítila akoby som sa ho pýtala, či ešte žijú dinosaury.
„Ty o nás fakt nič nevieš, čo?“ Ľútostivý pohľad? Možno na chvíľu. Potom sa však stratil a v jeho očiach sa objavili iskričky. Nadšene mi začal rozprávať o tom, ako každý býva niekde inde a bolo by ťažké vymýšľať nové texty alebo skladať pesničky keby každý z nich ostal doma. Vravel, že ostatní by sa ešte vedeli nejako spojiť a stretnúť v podstate kedykoľvek, no on by musel zakaždým nasadnúť na lietadlo z Írska. Tak preto ten jeho prízvuk. Nestihol mi povedať nič viac, pretože som zastavila pred naším vchodom.
„Tak sme tu.“ Povedala som a usmiala sa naňho. Pravdepodobne ho vidím posledný krát. Škoda. Myslím, že by sme si rozumeli.
„Tak skoro?“
„Našťastie to nemám od parku ďaleko.“ Alebo, tentoraz, nanešťastie.
„Myslíš, že by sme sa mohli ešte niekedy stretnúť?“ opýtal sa s nádejou v očiach. Ostala som prekvapene stáť.
„Myslím, že je to možné.“ Povedala som naoko ľahostajne, no vo vnútri som plesala od radosti. Môj prvý kamarát v Londýne. Dokonca spevák z nejakej známej skupiny! Tak toto mi nik neuverí.
„Dáš mi tvoje číslo? Aby som sa ti mohol potom niekedy ozvať.“ A už mi aj podával svoj mobil.
„Pravdupovediac, ešte nemám anglické číslo. Akurát dnes si ho pôjdem vybaviť.“ Rozpamätala som sa, keď som sa už už išla natiahnuť po jeho mobil.
„Tak ti môžem dať aspoň to moje?“ opýtal sa a v očiach som mu zahliadla malý kúsok...nádeje?
„Nemám pero ani papier“
„Mám tu centrofixu“ povedal a hneď ju aj vyťahoval z vrecka mikiny.
„Kvôli fanúšičkam, vždy chcú podpis.“ Vysvetľoval, keď zahliadol môj spýtavý pohľad.
„Jasné. Nejako mi zakaždým vypadne, že si hviezda. Nesprávaš sa tak.“ Na oplátku som mu vysvetľovala ja, kým mi písal svoje číslo na predlaktie.
„Hotovo. Môžeš sa ozvať v hociktorú nočnú či dennú hodinu.“ Ubezpečoval ma.
„Ďakujem. Veľmi rada som ťa spoznala, Niall. Aký vlastne?“
Opäť sa začal smiať.
„A ja zas vždy zabúdam, že nevieš kto som. Horan.“ Odpovedal a stále sa smial. Krásny, zvonivý smiech. Zuzana! Prestaň si na ňom všímať každý detail!
„Sľubujem, že si ťa dnes vygooglim.“ Zasmiala som sa, na čo spustil ešte väčší rehot. Začala som sa smiať z jeho smiechu. Inak som nemohla. Musel byť na nás prekrásny pohľad. Ja, stojaca jednou nohou na prvom schode držiac poskakujúcu, hladnú Bonnie a Niall stojaci asi pol metra odo mňa na chodníku, obaja prehýnajúci sa v páse od smiechu.
„Musím ísť.“ Neochotne som povedala, keď mi Bonnie začala skákať po nohách.
„Bež, nenechávaj túto krásavicu takú vyhladovanú.“ Pohladkal Bonnie po hlave.
„Mne už tiež akosi vyhladlo, takže sa pomaly vrátim k chalanom. Čudné, že mi ešte ani jeden z nich nevolal. Väčšinou sa vzdialim len na 5 minút a už mi 4krát zazvoní telefón.“ Zamyslel sa. Vyzeralo to tak, že mu žiadna rozumná príčina nenapadla.
„Tak ahoj.“ Zakývala som mu a vybrala sa hore po schodoch.
„Ahoj Sue. Tiež som ťa rád spoznal!“ zakričal ešte za mnou a ja som počula ako sa usmieva. Ešte raz som sa obzrela, no naskytol sa mi už len pohľad na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Odomkla som si dvere a vybehla po schodoch.