...tak snáď sa bude páčiť :) neviem, čo viac dodať...
Otvorila som oči. Chvíľu mi trvalo, kým som si
rozpomenula, čo sa vlastne stalo. Začala som vnímať okolie. Skláňali sa nado
mnou známe i neznáme tváre. Ja som sa snažila nájsť len tú jednu. Tú,
ktorú som milovala z celého srdca, tú, ktorá mi dnes zachránila život.
Nebol tam. Môj Niall pri mne nebol. Zdalo sa mi, že kráča
po svojich? Čo ak som ho videla len preto, že som si to veľmi želala a on
tam v skutočnosti nebol? Začala som panikáriť. Nevedela som si predstaviť,
čo by som robila, keby sa mu niečo stalo.
„Niall.“ Šepla som a nespoznávala vlastný hlas.
Začala som si sadať. Z ramien sa mi pritom zošmykla bunda, ktorú mi niekto
prehodil cez roztrhané šaty.
„Slečna, ležte. Nemôžete sa hýbať.“ Nakázal mi lámanou
angličtinou muž v červenom tričku. Zatlačil ma k ležadlu
a zahalil mi ramená.
„Musím! Vy to nechápete! Môj priateľ! Niall! On..“
kričala som, no slzy mi nedovolili dokončiť vetu.
„Je v poriadku.“ Usmiala sa na mňa Nicolle
a pohladila ma po ramene.
„Musím ho vidieť.“
„Ošetrujú ho vedľa v sanitke. Uvidíte ho, keď vás
príde navštíviť do nemocnice.“ Povedal mi ošetrovateľ, kým mi meral tlak.
„Chcem ho vidieť teraz! A do nemocnice ísť
nepotrebujem, som v poriadku!“ jačala som ako zmyslov zbavená. Stále som
sa bála.
„Slečna, utrpeli ste šok a pravdepodobne máte aj
slabý otras mozgu. Takéto prípady si berieme na pozorovanie do nemocnice aspoň
na jednu noc.“ Pokojným hlasom mi všetko vysvetľoval záchranár.
„Ale ja ho musím vidieť, prosím.“ Zúfalo som zašepkala.
Zaváhal.
„Tak dobre. Pomaly sa posadíte a potom vás postavím.
Hlavne opatrne. Keby vám prišlo akokoľvek nevoľno alebo čokoľvek vás zabolelo,
stačí povedať.“ Prikývla som. Podal mi ruku a pomaly mi pomohol na nohy. Cez
plecia mi prehodil bundu, pod ktorou som doteraz ležala. V hlave sa mi
krútilo len trochu a na nohách som stála s istotou. Bez problémov som
prešla pár metrov k vedľajšej sanitke. Poprosila som ho, aby nás nechal
chvíľu osamote. Pochybovačne na mňa pozrel, no prikývol a odišiel.
Niall sedel dnu, doktor mu práve zošíval ranku na hlave. O niečom
sa rozprávali. Bol chrbtom, takže si ma nevšimol. Zastala som a prezerala
si ho. Nemal na sebe tričko a mne sa naskytol pohľad na jeho doráňaný
chrbát. Pravú ruku mal obviazanú. V duchu som sa modlila, aby nebola
zlomená. Za týždeň by sa mu to nezrástlo. Nemohol by koncertovať. Všetko kvôli
mne.
„Hotovo.“ Usmial sa naňho doktor a jemne ho poklepal
po ramene. Niall sa poďakoval a postavil. Otočil sa, pozrel sa na mňa
a zamrzol. Na tvári sa mu objavila zmes strachu, smútku, ľútosti, bolesti
a zdesenia. Sklonila som hlavu. Čo som čakala? Takto ho kvôli mne
doriadili a ja som si myslela, že sa mi hodí okolo krku, keď ma uvidí? Po
tom, ako mu kvôli mne ublížili? Ako som mu ja ublížila?
Nevedela som, čo mám robiť. Opäť som sa naňho pozrela.
Pomaly kráčal ku mne. Stále kríval. Prezeral si ma a tváril sa ublížene.
Zastal necelý meter odo mňa. Zmučene mi pozeral do očí a ja som vedela, čo
bude nasledovať. Povie mi, že toto bola posledná kvapka. Že s človekom,
ktorý mu tak ublížil nedokáže viac byť. Krútil sa so mnou celý svet. Táto
realita bolela viac ako hrča, ktorú som mala na hlave, spolu s rozhryzenou
perou a všetkými modrinami, ktoré zdobili moje telo. Pocit, že strácam to
najlepšie, čo ma v živote stretlo, to najcennejšie, čo mám, bol horší ako
všetka fyzická bolesť na svete.
Natiahol ruku a priložil ju k môjmu lícu. Jeho
dotyk som si uvedomovala všetkými bunkami v tele. Musela som si ho
zapamätať. Pritlačila som si hlavu k jeho dlani a privrela oči.
Chcela som si naplno vychutnať posledný dotyk, ktorý mi venuje. Palcom mi
zotrel slzu, ktorá sa mi vykotúľala z očí. Cítila som, ako pristúpil
bližšie.
„Prepáč mi to.“ Šepla som skôr, ako stihol niečo povedať.
Tvár som odtiahla od jeho dlane a odhodlane som sa mu pozrela do očí.
Chcela som to mať čo najskôr za sebou.
„Spravíš to ty alebo to mám spraviť ja?“ povedala som
najpevnejším hlasom, akého som bola schopná.
„Spraviť čo?“ nechápavo na mňa pozrel.
„Ukončiť to.“
„O čom to rozprávaš? Už je dávno koniec, sme
v bezpečí, už ti nič nehrozí.“
„Netvár sa, že nevieš, o čom hovorím. Ukončiť náš
vzťah.“ Jeho tvár odrážala šok a bolesť. Väčšiu, aká sa tam črtala pred
chvíľou.
„Prečo by som mal chcieť ukončiť náš vzťah?“ teraz som
ostala zaskočená ja.
„Ty...ty to nechceš?“ moje telo zaplavila nádej. Možno to
nie je až tak stratené.
„A ty azda áno?“ napätý čakal na moju odpoveď.
Pozrela som sa mu do očí, ktoré sa leskli od sĺz. Pomaly som zakrútila
hlavou. Moja sebakontrola bola preč.
„Nie, ale...ja som si myslela, že ty chceš. Veď sa pozri
na seba. Pozri, ako si kvôli mne dopadol. Nemôžem ti viac takto ubližovať.“
Koktala som pomedzi vzlyky. Nič nevravel. Len na mňa hľadel ako na blázna. Po
krátkej chvíli, kedy mu zjavne všetko docvaklo, ma uväznil vo svojom objatí.
Obaja sme boli doráňaní, no ani jeden z nás to v tejto chvíli
nevnímal.
„Tú hlavu si si riadne udrela, že? Ako ťa mohlo vôbec
napadnúť, že by som ťa za niečo vinil? Že si mi ty ublížila? Miláčik, som
najradšej na svete, že som to schytal ja a nie ty. Keby som neprišiel...“
držal v rukách moju tvár a slzy mu po lícach tiekli v rovnaký
prúdoch ako mne. Stáli sme tam, pozerali si do očí a obaja v hlavách
dopĺňali vetu, ktorú Niall nedoriekol. Striaslo ma. Opäť som sa k nemu
pritúlila.
„Ľúbim ťa.“ Dal mi bozk do vlasov.
„Aj ja teba.“ V objatí sme zotrvali nekonečné
minúty.
„Slečna, mali by sme ísť.“ Vyrušil nás ten istý
záchranár, ktorý sa o mňa staral. Odtiahli sme sa od seba, no Niall si ma
aj tak pritiahol k svojmu boku. Pomaly sme kráčali za ním.
„Niall, ja nechcem ísť do nemocnice. Nechcem byť sama.“ Fňukala
som.
„Pôjdem tam s tebou, nebudeš sama.“
„Na to zabudni. Musíš sa poriadne vyspať a nie
sedieť pri mne.“
„Tak to potom zariadim inak. Počkaj tu.“ Usadil ma na
lavičku, ktorá bola najbližšie a krivkal niekam medzi hŕbu doktorov
a policajtov. Vyzerá to tak, že budeme musieť predĺžiť dovolenku, kým
neprebehne vyšetrovanie. Dúfam, že španielske úrady sú rýchle a Niall
stihne všetky koncerty.
Povzdychla som si a tvár vložila do dlaní. Začala
som si uvedomovať zimu, ktorá mi ťahala od nôh, pretože som bola bosá. Na tele
som stále cítila dotyky jeho rúk. Na krku jeho mľaskavé bozky. Cítila som sa
strašne. Potrebovala som sprchu, potrebovala som zo seba zmyť všetky známky
dnešnej noci. Všetky známky jeho. Striaslo ma. V tom som si spomenula na
dievča, ktoré mi pomohlo. Zdvihla som hlavu a rozhliadla sa dookola.
Nezbadala som ju, no očami som zachytila jej priateľa.
Postavila som sa a vybrala sa k nemu. Akurát ho ošetroval doktor. Keď
videl, ako k nemu kráčam, usmial sa.
„Ahoj. Ako si na tom?“ opýtal sa ma a stále sa
priateľsky usmieval.
„Ahoj. No, nie je to najslávnejšie ak mám byť úprimná. Čo
ty?“
„Bolo aj horšie.“ Pod okom sa mu tvoril monokel
a mal rozťatú peru. Viac som z neho nevidela, no aj to mi prišlo
dosť.
„Ben ja...chcela by som sa poďakovať. Za to, čo si pre
mňa a Nialla spravil. Rovnako ďakujem aj tvojej priateľke.“
„To bola samozrejmosť. Niall mi už dostatočne poďakoval.“
Neprestával sa usmievať.
„Aj tak som to chcela spraviť aj ja.“
„Nestojí to za reč, naozaj.“
„Sue?!“ začula som za sebou Niallove zvolanie. Otočila
som sa za hlasom. Stál pri lavičke a hľadal ma.
„Budem musieť ísť. Tak ešte raz ďakujem.“ Odpoveďou mi
bol len široký úsmev. Otočila som sa a vracala sa k lavičke tak
rýchlo, ako mi to situácia dovoľovala.
„Tu som. Bola som sa len poďakovať Benovi.“ Otočil sa za
mojim hlasom. Pristúpil ku mne a chytil ma za ruku.
„Už som mu ďakoval.“
„Viem, povedal mi. No chcela som aj ja. Idem do tej
nemocnice?“
„Ideme domov. Teda do domu na pláži. Zajtra musíš ísť na
kontrolu, ale spať môžeš doma. Sľúbil som doktorovi, že na teba dám pozor.“
Vtisol mi bozk na čelo a ťahal ma k policajným autám.
„Teraz nás odvezú domov. Ostatní šli pred nami, už by
mali byť tam.“ Nastúpili sme do policajného auta. Celý čas sme sa viezli
potichu. Sedela som opretá o Niallove rameno a on ma rukou hladil po
chrbte. Druhú, tú obviazanú, mal položenú v lone. Naozaj som dúfala, že
nie je zlomená. Vystúpili sme pred domom, poďakovali sa a vošli dnu. Všetci
sedeli v obývačke a rozprávali sa. Keď nás zbadali, stíchli a vyskočili
na rovné nohy.
„Sadni si.“ „Nechceš čaj?“ „Idem ti pripraviť posteľ.“ „Ako
ti je?“ „Môžem nejako pomôcť?“ ozývalo sa z každej strany a ja som
nevedela, na čo odpovedať skôr.
„Môžeme sa prosím tváriť, že sa nič nestalo?“ zvýšila som
hlas, aby som prekričala ich vravu.
„Všetkým vám veľmi pekne ďakujem, ale momentálne na to
naozaj nechcem myslieť. Idem si ľahnúť, pretože som unavená a vy určite tiež.
Nerobte si, prosím, o mňa starosti.“ Vykúzlila som najúprimnejší úsmev,
akého som bola schopná a vybrala sa hore po schodoch do izby. V prvom
rade som sa chcela osprchovať. Niall šiel v tesnom závese za mnou.
„Nebude ti vadiť, ak pôjdem do sprchy prvá?“
„Nie, vôbec. Aj tak som sa chcel ešte najesť.“ Usmial sa
na mňa. Unavene som mu úsmev opätovala a okamžite sa vytratila do kúpeľne.
Čo najrýchlejšie som zo seba strhla všetko oblečenie. Hodila som to na kopu a vliezla
pod prúd horúcej vody. Očakávaná úľava sa nedostavila. Uvoľňovali sa mi svaly v tele,
nebola som taká stuhnutá, opadol zo mňa šok, no stále som ho všade cítila. Drhla
som sa voňavým sprchovým gélom znova a znova. Po piatom raze som mala o málinko
lepší pocit. Stála som pod tečúcou vodou, až kým mi Niall nezaklopal na dvere.
„Miláčik? Si v poriadku? Už si tam hodinu.“
„Idem.“ Zakričala som mu a vypla sprchu. Cítila som
sa lepšie. Len trochu, ale predsa. Asi sa z toho budem ešte dlho
spamätávať. Zabalila som sa do osušky a vrátila sa do izby. Niall stál pri
okne a pozeral, ako sa rozvidnieva. Pozrela som sa na hodiny pri
televízore. Ukazovali pol šiestej ráno. Až doteraz som nemala poňatie o čase,
a trochu ma prekvapilo, že už je toľko. Na jednej strane sa toho stalo
veľa, no na druhej tak rýchlo, že som predpokladala, že budú nejaké tri hodiny
v noci.
Pristúpila som k nemu a hlavu si položila na
jeho rameno. Chvíľu sme len tak bez slova pozerali von oknom. Tiež už bol
osprchovaný. Asi mu niekto poskytol svoju sprchu. Myslela som len na jeho vôňu,
ktorá mi udierala do nosa, na jeho prítomnosť. Len to, že tu teraz pri mne stál
mi pomohlo na chvíľu zabudnúť na všetko. Na celý svet, na všetko, čo bolo. Teraz
sme boli len ja a on. Nikto iný neexistoval.
„Nejdeme do postele?“ prerušil to čarovné ticho medzi
nami. Otočil sa tvárou ku mne. Prikývla som a vybrala sa ku skrini. Vybrala
som odtiaľ čisté tričko a nohavičky a natiahla to na seba. On zatiaľ
zatiahol závesy a ľahol si. Ľahla som si k nemu, no nepritúlila som sa k nemu
ako zvyčajne. Nechcela som na ňom ležať, pretože celá jeho hruď bola pokrytá
nepeknými modrinami. Aj tak si ma však pritiahol k sebe.
„Nebolí to?“
„Bolí, ale nevadí mi to. Musím ťa cítiť pri sebe.“ Opäť nastalo
ticho. Obaja sme boli vo vlastných hlavách a stavím sa, že aj on premýšľal
o dnešnej noci. Pripravovali sme sa na rozhovor, ktorý musel prísť. Čím skôr,
tým lepšie.
„Ako sa cítiš?“ opýtal sa po dlhej chvíli.
„Dobre, bezpečne.“ Odpovedala som bez najmenšieho
zaváhania.
„Niall?“
„Hmm?“
„Odkedy fajčíš?“
„Nefajčím. Len...spomenul som si, ako teba cigarety
upokojujú a aj som sa tiež potreboval upokojiť. Vieš, keď od nás tie
dievčatá odišli, šli sme za vami na parket, ako sme sa dohodli. Lenže ty si už
tancovala s tým chlapom a vyzerala si, že si to užívaš. Nahneval som
sa. Vlastne som dosť nepekne žiarlil. Mal som chuť priskočiť k nemu a povedať
mu, že si moja, že na teba nemá právo siahať. Ale potom som si uvedomil, že ťa
nemôžem obmedzovať. Ty tiež nevyskakuješ z kože pri každej fanúšičke,
ktorá sa ma dotkne. Tak som sa teda vrátil k stolu. Chvíľu som posedel, no
stále som myslel na to, ako sa ťa dotýka cudzí chlap. Potom prišli k stolu
Zayn s Nicolle a ja som si od Zayna vypýtal cigaretu. Chcel som to
skúsiť. Povedal som si, že za to nič nedám. Naozaj som sa potreboval upokojiť. Vyšiel
som pred klub a hľadal nejaké tmavé miesto. Nechcel som, aby ma niekto
videl. Kúsok som prešiel a zabočil do tej uličky. Bola tam tma ako v rohu
a moje oči si na ňu chvíľu zvykali. Keď som si privykol, zbadal som vás
pri tej stene. Myslel som si, že je to nejaký šťastný párik, ktorý si užíva,
tak som sa otočil a odchádzal. Keď si na mňa potom zavolala, myslel som,
že som zle počul. Prvá vec, čo mi preletela hlavou bolo, že si užívaš s cudzím
chlapom a ešte ma na to aj upozorňuješ. Aj tak som sa rozbehol k tebe
odhodlaný rozbiť tomu chlapovi fasádu, nech to bolo ako chcelo. Keď som však
dobehol bližšie a uvidel, ako ťa udrel, došlo mi, že to asi nebolo z tvojej
vôle. Hnev, ktorý som cítil mi dodal silu a odvahu a ja som sa doňho
pustil. Bol však silnejší ako ja. Ani som si neuvedomil, že si zmizla. Vedel
som, že nemám šancu ho poraziť. Už som bol na konci so silami, takmer som to
vzdal, keď pribehol Ben. Dvoma ťahmi ho zložil na zem. Nechápal som, čo sa deje
a on mi všetko postupne vysvetľoval. Vracali sme sa ku klubu a ja som
ťa zbadal, ako stojíš na nohách, ako na mňa hľadíš. Zrazu si odpadla. Neuveriteľne
som sa zľakol. Videl som, ako ťa hodilo o tú stenu. Rozbehol som sa k tebe
a Laura, to dievča, čo bolo pri tebe, volala záchranku, kým som sa ťa
pokúšal prebrať. Keď záchranári prišli, poprosil som ju, aby šla dnu po
ostatných. Vydesení vybehli von a ja som im zhruba všetko vysvetlil. Teba sa
ujal jeden doktor a keď ma ubezpečil, že budeš poriadku, šiel som sa dať
sám ošetriť. Nicolle, Sue, Danny a El boli pri tebe, takže som sa nebál,
že budeš sama, keď sa zobudíš. Kým mi ošetrovali všetky odreniny a rany,
vypočúvali ma policajti. Veľa som im toho povedať nevedel, ale všetko, čo som
videl a urobil som im do detailov opísal. Ty si prišla len chvíľu po ich
odchode.“ Ďalšia chvíľa ticha. Všetko som spracovávala a on takisto. K môjmu
výstupu sa našťastie nevrátil. Bola som mu za to vďačná. Vedela som, že ma táto
téma neminie, no bola som rada, že ju nespomínal teraz. Aj tak som mala nad čím
premýšľať.
„Suzie?“
„Yes?“
„Hejže by si si neublížila? Vieš, trochu som sa bál, keď
si v tej sprche bola tak dlho.“ Tá otázka ma prekvapila.
„Keby som nemala teba, tak by moja odpoveď bola iná. Ale keďže
je všetko tak, ako je a ty si tu so mnou, tak moja odpoveď znie nie,
neublížila by som si.“ O tomto sme sa ešte nikdy nerozprávali. Moju
minulosť z tej temnejšej stránky som nerada rozoberala. Niall to vedel,
pretože som už neraz odbočila od tejto témy, keď na ňu nejakým spôsobom prišla
reč. Ani teraz to nerozpitvával. Zívlo sa mi.
„Na ďalšie otázky a odpovede máme ešte kopec času. Teraz
si pospi.“ Nakázal mi a ja som nebola proti. Už som bola príliš vyšťavená
na to, aby som mu odporovala, aj keď som mala v hlave ešte množstvo otázok,
na ktoré som sa ho chcela opýtať.
Podvihla som sa na rukách a pobozkala ho na pery.
„Milujem ťa. A ďakujem za všetko.“ Šepla som do
bozku.
„Aj ja ťa milujem.“ Potichu mi odpovedal. Ľahla som si
späť na jeho rameno a zavrela oči.
„Niall?“
„Spi už!“ jemne sa zachichotal.
„Ja len že som tvoja. Nikoho iného, len tvoja. Nech sa
deje čokoľvek.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára