Cuz I can love you more than this 37

Ráno som sa cítila uťahaná a unavená. Možno to bolo tým štvorhodinovým spánkom, možno včerajším dňom. S veľkými ťažkosťami som sa vyhrabala z postele a zamierila do kúpeľne. Kvapôčky horúcej vody mi stekali po pokožke a celé moje telo sa uvoľnilo. Každý jeden stuhnutý sval, napnutý nerv. Na tvári sa mi dokonca objavil úsmev, ktorý sa ešte zväčšil, keď som po príchode do izby našla prijatú SMSku od Nialla.
Morning! Práve len tak blúdim Twitterom a čo nevidím? Sue&Niall vo Worldtrendoch! Stále viac a viac fanúšičiek nám želá len to dobré! Luv u xxx

Stále sa usmievajúc a dokonca si pospevujúc som sa vybrala s Bonnie na prechádzku. Práve sa rozvidnievalo. Poslednýkrát som sa rozhliadala okolo a užívala si ten krásny pohľad, ktorý sa mi najbližšie naskytne až o tri mesiace, keď prídem domov na Veľkú noc. Možno. Ešte som sa s našimi o tom nebavila. Bolo by lepšie, keby sme to vyriešili teraz, ale akosi sa mi do toho nechce. Po ich včerajšom výstupe sa mi dnes vlastne vôbec nechce s nimi baviť. Dlhšiu dobu ich však zase neuvidím, takže sa budem usmievať na všetky strany. Nech sú radi.
Vrátila som sa domov. Bolo tam akési ticho. Len som pokrčila plecom a začala si v kuchyni robiť hrianky. Natrela som ich maslom, ktoré sa krásne roztopilo a ešte za horúca ich jedla. Uvarila som si čaj a sadla si k stolu. Vo dverách sa objavil môj brat.
„Dobré ráno.“ Pozdravil sa ešte zaspatým hlasom.
„Dobré.“ Odpovedala som mu.
„Robila si si hrianky?“
„Hej, dáš si?“
„To sa načo pýtaš?“ zaškeril sa a usadil sa k stolu. Hodila som chleby do hriankovača a zapla ho. Oprela som sa o linku a pozerala na brata. Tak veľmi sa za ten polrok zmenil. Keby som ho stretla na ulici, ledva by som ho spoznala. Vytiahol sa do výšky, opeknel, zmužnel. Jeho svetlohnedé vlasy stmavli, detské črty na tvári sa stratili. Na rukách sa mu rysovali svaly.
„Na čo tak pozeráš?“
„Zmenil si sa.“ Jednoducho som mu odpovedala.
„Aj ty si sa zmenila.“
„Ja? Veď vyzerám úplne rovnako.“ nechápavo som naňho pozrela.
„Nemyslím výzorovo. Si taká iná, rozumnejšia alebo ako to povedať. Už len to, že bývaš tak ďaleko a si už takmer nezávislá je dosť. Máš len osemnásť rokov.“ Vyvalila som naňho oči. Toto vyliezlo z môjho pubertálneho brata?
„A inak, včera som počul, ako si sa s našimi rozprávala o Niallovi. Chcel som ti len povedať, aby si si ich príliš nebrala k srdcu. Dokonca ešte aj ja vidím, aká si teraz šťastná. Nikdy si takto nežiarila, kým si bola doma. Som si istý, že je skvelý chlapec. Musí byť, keď dostal moju sestru.“ Znova sa zaškeril a žmurkol na mňa. Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Toto je naozaj môj brat? Podišla som k nemu a objala ho. Váhavo ma potľapkal po chrbte. Na takéto prejavovanie citov nikdy nebol.
„Ďakujem.“ Šepla som mu do ucha a odtiahla sa. Usmiala som sa naňho a vrátila sa k hriankovaču. Vytiahla som odtiaľ zhorené hrianky a odhodila ich do koša. Vložila som tam nové chleby a opäť ho zapla. Pýtala som sa ho na to, ako sa vlastne má, či má niečo nové. Nesmelo priznal, že si našiel priateľku a začína to byť celkom vážne. Stále som nemohla uveriť, že sa bavím s vlastným bratom. Onedlho docupital do kuchyne aj druhý brat. Zobudila ho vôňa hrianok. Sadol si k stolu a spravila som aj jemu. Zapojil sa do debaty a aj som nevychádzala z údivu. Kedy takto dospeli? Obaja. Keď som odchádzala, boli to len dvaja pubertálni spratkovia, od ktorých som okrem nadávok a posmievania nepočula nič iné. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa raz s nimi budem takto rozprávať.
Do kuchyne prišli moji rodičia. Jeden za druhým, sadli si k stolu potešení, že robím raňajky. Ešte som im aj na kávu postavila. Spoločne sme sa rozprávali a ja som nevychádzala z údivu. Čo sa to tu deje? Ani náhodou sa táto idylka nepodobala na to, čo som poznala. Možno je to len tým, že robím raňajky. Možno tým, že ma zas dlhú dobu neuvidia. Spokojne som si však prisadla. Rozprávali sme sa až kým nenadišiel čas odchodu. Vyšla som hore a pobrala si veci. Ešte raz som sa obzrela po izbe a zavrela som dvere. Bola som si istá, že ju nájdem nezmenenú, nech sa vrátim kedykoľvek.
Cesta k letisku prebiehala v celkom pochmúrnej nálade. Neprítomne som hladila Bonnie po chrbte. Síce som sa tešila, že uvidím Nialla, čakala ma ešte rozlúčka s Lil. Neviem, kedy ju zas uvidím. A Skype niekedy nestačí. Nevynahradí objatie.
Naším tiež nebolo do smiechu, zas im odchádza jediná dcéra. Z nejakého dôvodu to teraz prežívali ešte intenzívnejšie, ako keď som odchádzala prvý krát. Možno si konečne uvedomili, o čo prišli. Ja som si bez z nich už celkom zvykla. A možno sa mi žije bez všetkých tých hádok aj lepšie. Aj keď nie vždy je s nimi zle a musím si priznať, že pre mňa urobili veľa. Veľakrát aj keď som si to nezaslúžila.
Na letisko sme dorazili pohrúžení do vlastných myšlienok. Vystúpila som z auta a Bonnie natešene vyskočila. Ťahala ma k tráve, ktorá bola neďaleko. Počkala som na ňu a potom vošla do letiskovej haly, kde ma už čakali moji spolucestujúci. Ideme súkromným lietadlom, len my štrnásti, nikto iný. Niks s Derekom už stáli pri nich, len Lil som nikde nevidela. Rodičia ma čakali trochu bokom aj s mojou batožinou.
Bonnie sa rozbehla za Niallom, tak som ju pustila a šla sa rozlúčiť s našimi. Mama mala v očiach slzy. Oboch som pobozkala na líca a ubezpečila ich, že sa im ozvem hneď, ako pristaneme a v Londýne budem dávať na seba pozor. Odišli a ja som sa vybrala za Niallom.
„Hey.“ Usmiala som sa naňho. Držal Bonnie na rukách a hladkal ju po hlave. Chcela som sa natiahnuť a pobozkať ho, no odtiahol sa. Nechápavo som naňho pozrela.
„Ešte aj tvoj pes ma príde pozdraviť skôr ako ty.“ Povedal vážne.
„Prepáč, musela som sa rozlúčiť s našimi.“ Pristúpil ku mne s úsmevom na tvári.
„Len žartujem.“ Sklonil hlavu a dal mi pusu. Šla som sa narýchlo zvítať s ostatnými a hneď som sa vrátila späť k nemu. Bonnie mi vložil do rúk a ja som ju pustila na zem. Poslušne si sadla vedľa mojej nohy. Niall svoje ruky obtočil okolo môjho pásu. Pozeral mi do očí a hladil ma po chrbte. Bol tak blízko.
„Ako si spala?“ opýtal sa. Jeho modré oči sa vpíjali do mojich a musela som zažmurkať, aby som mu dokázala odpovedať.
„Dalo sa to, no už som spala aj lepšie. Včerajšok mi dal zabrať.“ Kútiky úst mu poklesli a jednou rukou ma pohladil po líci.
„Miláčik, nemôžeš si to tak brať. Ony si zvyknú. A aj keď nie, tak majú smolu. Nemienim kvôli nim medzi nami niečo meniť. Ozaj, čo mama včera?“
„Radšej to nechaj tak, dobre? Stačilo, že som sa včera vytočila ja, nemusíš sa dnes aj ty.“ Smutne som sa naňho usmiala.
„Honey, notak. Asi by som mal vedieť, čo si o mne myslia moji budúci svokrovci?“ zahrialo ma pri srdci.
„O tebe vlastne ani nič nevraveli. Len mne vyčítali, že som sa dala s tebou dokopy. Osobne proti tebe však nič nemajú. Vraveli, že mi to môže zničiť život, že či mi preskočilo a podobne. Čítajú príliš veľa bulváru.“ Opäť som vyčarila smutný úsmev. Niall mi dal bozk na čelo.
„Nikdy nikomu nedovolím, aby ti ublížil.“ Z očí mu sršala čistá láska a úprimnosť. Skoro sa mi podlomili kolená. Toto som ešte nezažila. Nie tak intenzívne, nie tak krásne.
„Ľúbim ťa.“ Pohladila som ho po líci a natiahla sa po bozk.
„Tiež ťa ľúbim.“ Odpovedal, keď som trochu poodstúpila a pritiahol si ma ešte raz.
„Hrdličky moje, musíme ísť.“ Zjavili sa pri nás Harry so Sue.
„Lil tu stále nie je.“
„Kde trčí? Veď vie, kedy odlietame.“ Niks k nám pristúpila a začala sa obzerať dookola. Robila som to isté, no nikde som ju nevidela. Siahla som do vrecka a vytočila jej číslo. Zdvihla mi asi po piatom zvonení a ja som vedela, koľká bije.
„Miláčik, prespala si rozlúčku so mnou.“ povedala som namiesto pozdravu.
„To nemyslíš vážne!“ zajačala mi do telefónu.
„Myslím, to je ten problém.“
„Sprostý budík! O pol hodinu som tam!“
„O pol hodinu už budeme niekde nad Poľskom.“
„Nemôžete chvíľu počkať?“
„Letový plán nám to nedovolí.“ Dlhý, zničený výdych.
„Tak ma to mrzí.“
„Ver tomu, že aj mňa.“ Niall ma potiahol za ruku.
„Už naozaj musím ísť. Zajtra ti zavolám na skype. Budeš mi chýbať.“
„Aj ty mne, strašne moc! A pozdravuj aj Niks!“ do očí sa mi nahrnuli slzy. Lil tiež takmer plakala, hlas sa jej už triasol.
„Drž sa honey.“ Povedala som ešte a zložila. Nechápem, ako mohla zaspať. Tak som ju chcela ešte naposledy vidieť a objať!
„Čo je?“ opýtal sa Niall keď zbadal slzy v mojich očiach.
„Zaspala.“ Súcitne na mňa pozrel a potom ma ťahal za ostatnými. Bonnie behala popri mne.
Prešli sme kontrolou a nastúpili do lietadla. Sadla som si vedľa Nialla a hľadala si pohodlnú pozíciu. Niall ma jednou rukou objal okolo ramien a ja som si hlavu položila na jeho plece. Zavrela som oči a hladkala Bonnie.
Neviem, ako sa mi to podarilo, no nakoniec som zaspala. Zobudil ma až Niallov krásny hlas, ktorý mi oznamoval, že sme pristáli.
Pozbierali sme si veci, batožinu, ja som zobrala Bonnie do ruky a vyrazili sme Paulovým autom domov. Doviezol nás až pred dom. Spolu s Niks sme sa so všetkými rozlúčili, vystúpili sme, vzali si veci a vytrepali sa do bytu. Zhlboka som sa nadýchla. Napadla ma len jediná veta. Domov, sladký domov.