Cuz I can love you more than this 3

Ako som predpokladala, Niks prespala takmer celú cestu. Bonnie si z nej zobrala príklad a tiež väčšinou spala. Ja som zatiaľ prečítala pol knihy, vylúštila asi 5 krížoviek a vybila celý tablet aj mobil. Predtým ako mi mobil vypovedal službu som ešte stihla dať naším vedieť, že sme v poriadku dorazili krátkou SMSkou.
Londýn. Konečne! Keď som vystupovala z autobusu, zhlboka som sa nadýchla. Bolo pol šiestej poobede a von svietilo slnko. Šofér nám vyložil naše obrovitánske kufre a my sme si za ten čas stopli taxík. Na Green Street to síce nebolo ďaleko, no s toľkou batožinou a po 26 a pol hodinovej ceste by sme sa tam dnes asi nedoplazili.
Kým nám šofér taxíka nakladal kufre, poďakovali sme sa šoférovi autobusu za bezpečnú cestu. Aj keď nie vždy šiel podľa predpisov, našťastie sa nám nič nestalo.
Taxík nás doviezol až pred náš byt. Zazvonili sme domovnníčke, ktorá nás už mala očakávať.
„Čo potrebujete, dievčatá?“ Otvorila nám staršia pani s úsmevom na tvári.
„Sme nové nájomníčky.“ Povedala som.
„To ste vy? Čakala som niekoho staršieho, v tejto štvrti totiž bývajú takmer výlučne starší ľudia.“ Zaviedla nás k nášmu bytu. Podala mi kľúče, usmiala sa a odišla. Plná očakávania som otvorila dvere. Bonnie celá natešená vbehla dnu.
Prvé čo som zbadala, bola priestranná chodba. Na jej konci boli dvere. Steny chodby boli predierované dverami do izieb. Na pravej strane bola prvá od vchodových dverí kuchyňa. Linka vyzerala dobre, nie staro, no ani nie nejako super moderne. Bola tam umývačka riadu, sporák s rúrou na pečenie a stôl so štyroma stoličkami. Veľké okno nad stolom mierilo na preplnenú ulicu. Toto bude moje kráľovstvo. Milujem varenie a pozorovanie sveta okolo seba.
Miestnosť oproti bol malý šatník. Polica na topánky a pár vešiakov na bundy, to bolo všetko. Naša cesta putovala do vedľajšej izby. Obývačka. Trošku malá, no zato riadne útulná. Takmer celý priestor vypĺňal veľký hnedý gauč, no vošla sa aj obývačková stena podobnej farby akú mal gauč a sklený konferenčný stolík. Televízor visel na stene. Žiadna posledná 3D novinka, no aspoň nebol čiernobiely. Okno smerovalo na akési detské ihrisko na zadnom dvore tejto budovy.
Opäť sme prešli na pravú stranu bytu. Otvorili sme dvere a ja som sa zamilovala. Bola to asi tá najlepšia izba, akú som si vedela predstaviť. Bola ešte krajšia ako tá, čo mám doma. Nebola veľká. Mala sýtožlté steny a nábytok ladený do svetlohneda. Dominovala tam veľká, takmer manželská posteľ a okno do ulice. Pri posteli bol nočný stolík a na ňom malá lampička. Oproti posteli bola malá komoda. Tá izba bola jednoducho dokonalá. Aj Bonnie sa zjavne páčila, pretože už aj vyskočila na posteľ a začala sa točiť za chvostom.
„Táto je moja!“ povedala som Niks. Tá sa len usmiala a našťastie neprotestovala.
Vošli sme do izby oproti tej mojej. Zariadená bola rovnako ako moja len steny boli oranžové a výhľad bol na detské ihrisko, nie na ulicu. Vedľa nej sa nachádzal malý záchod a oproti nemu bola kúpeľňa so sprchovacím kútom, dvoma umývadlami a malým stojanom na uteráky. Posledné dvere úplne na konci chodby bol šatník. Na oblečenie. Nie veľký, ale postačujúci na to, aby som si do jednej polovice naskladala veci ja a do druhej Niks.
„Izby máme rozdelené. Idem sa vyvaliť do postele lebo som maximálne unavená.“ Povedala som a hneď som sa teperila aj s kufrom do mojej novej izby. Vybrala som si kozmetickú tašku a šla si dať krátku, osviežujúcu sprchu. Niks si zatiaľ zapla telku. Keď som vyšla zo sprchy, prečesala som si vlasy a namierila si to opäť do izby. Škvŕkalo mi v bruchu, no keby som sa teraz najedla, zle by sa mi spalo.
„Niks? Skočila by si prosím ešte s Bonnie von? Ja už fakt ledva stojím na nohách.“
„Jasné, veď mi oznámi keď bude potrebovať.“
„Ďakujem, si poklad. Budeš ešte volať Lil? Vidím že nie si vôbec unavená.“
„Rozmýšľala som nad tým, z programov v telke ma aj tak oslovilo len MTV.“
„Tak potom pozdravuj. Dobrú noc!“ ešte som zakričala, zavrela si dvere a vyvalila sa do čistých, voňavých perín. V priebehu piatich minút som spala ako drevo.
Zobudila som sa až ráno na to, ako mi Bonnie skáče po hlave. Potrebovala ísť von. Tak som chtiac nechtiac vstala, vošla do kúpeľne, spravila rannú hygienu a dala som si rýchlu sprchu. Zo sprchy som si to namierila rovno do kuchyne, kde som vytiahla z tašky to posledné, čo tam bolo. Treba ísť na nákup. Musím sa poobzerať po nejakom obchode tu v okolí. Bonnie už nervózne stepovala pred dverami.
„Už, už.“ Povedala som, natiahla na seba prvé rifle a mikinu, čo boli na vrchu kufra, zhrabla vodítko a vybehla z bytu. Potichu som zavrela dvere, aby som nezobudila Niks. Ktovie dokedy bola včera hore. Zbehla som s Bonnie po schodoch a namierili sme si to do Hyde Parku. Bonnie som nechala na vodítku a trošku som sa s ňou prebehla. Urobila svoju potrebu a tak sme sa pomaly vracali späť. Zrazu ma začala ťahať k lavičke, kde sedel sklonený chlapec s kapucňou prehodenou cez hlavu. Bonnie a jej utešovacie tendencie. Pribehli sme k tomu neznámemu na lavičke a Bonnie sa mu začala motať okolo nôh.
„Bonnie, to by stačilo. Nebudeme otravovať cudzích ľudí.“ Povedala som jej po slovensky no ona si nedala povedať. Keď chlapec dvihol hlavu, aby zistil, kto ho to otravuje, vyskočila mu na kolená a začala ho celého oblizovať.
„Bonnie, stop!“ skríkla som na ňu a ona poslušne zliezla dole. Neznámy si s hlasným smiechom začal utierať z tváre sliny.
„Veľmi sa ospravedlňujem za môjho psa, no ona keď vidí niekoho smutného, automaticky sa ho snaží rozveseliť.“ Povedala som a pozerala sa na Bonnie ako mi poskakuje okolo nôh.
„To je v poriadku. Myslím, že som práve toto teraz potreboval.“ Postavil sa z lavičky. Pozrela som sa naňho. Usmieval sa. Prezrela som si ho oddola až hore. Na nohách pohodlné tenisky. Značkové. Museli byť drahé. Rifle široké, rozťahané. Tiež vyzerali draho. Sivá mikina, kapucňu mal už dole. Blond vlasy. Pozrela som sa mu do očí. Modré. Nebesky modré prenikavé oči. Zastavila som sa pri jeho perách, ktoré sa stále usmievali. Takmer nenápadný, biely strojček.
„Tak čo, prešiel som?“ zasmial sa, keď si všimol, ako si ho prezerám. Ešte mi aj spravil otočku. Nestihla som mu ani odpovedať, keď som si všimla, ako si on prezerá mňa. Postupoval pomaly od mojich obyčajných čiernych conversiek, cez obtiahnuté tmavomodré rifle až po sivú mikinu, takmer rovnakú akú mal on. Ďalej postupoval cez moje polodlhé, ešte od rannej sprchy vlhké, hnedé vlasy až k mojim zeleným očiam. Začervenala som sa.
„Tak na 97 percent a čo ja?“ snažila som sa zakryť nervozitu, ktorú vo mne vyvolal a priblblo som sa usmiala.
„Tak nejako podobne.“ Usmial sa, keď si všimol aká som nervózna. Okolo prechádzala skupinka pubertiačok a on si rýchlo nasadil kapucňu späť na hlavu. Začudovane som sa naňho pozrela, no nekomentovala som to.
„I‘m Niall.“ Povedal, keď prešli a už nás nemohli počuť. Podal mi ruku.
„Suzan.“ Odpovedala som a stlačila podávanú ruku.