Cuz I can love you more than this 25

Ešte posledný pohľad od zrkadla. Vlasy vyžehlené, vyčesané do copu. Make-up obvyklý. Biele tričko s červenou potlačou, svetlé rifle, červené vansy. Biela mikina, taška cez plece. Zamknúť byt a zbehnúť po schodoch.
„Hey girl.“ Luca stál opretý o zábradlie s úsmevom na perách. Pribehla som k nemu a vtisla mu bozk. Na malú chvíľu to bol opäť môj Luca.
„Hey.“ Vydýchla som, keď sa odtiahol. Chytil ma za ruku a viedol k autu. Nasadli sme a pripútala som sa.
„Vyzeráš krásne.“

„Ďakujem. Povieš mi, kam to ideme?“ opýtala som sa. Nechcel mi to prezradiť.
„Dozvieš sa, keď tam budeme.“
„Prosím?“ hodila som naňho psí pohľad.
„Nie. Radšej mi povedz, ako si sa včera mala.“
„Ušlo to. Veď vieš, koncert bol super. Chlapci sú talentovaní a robia skvelú hudbu.“ Ktovie, čo by mi povedal, keby vedel, že som u nich z piatka na sobotu spala? Dokonca s Niallom na jednej posteli?
„Hm.“ Nič viac. To bolo všetko, čo mi na to povedal. Fajn.
„Ty si sa mal ako?“
„Pravdupovediac, nič moc. Sedieť doma celý deň nie je bohviečo.“ Povzdychol si a ja som sa cítila previnilo.
„Prepáč.“ So sklonenou hlavou som mu povedala.
„Nechajme to.“ Povedal a prešiel na inú tému. Zrazu sme zastali. Pozrela som sa pred seba.
„Tower Bridge?“ začudovane som sa opýtala. Luca bol na tieto veci. Vedel však, že ja starobylosti až tak nemusím.
„Počkaj, ešte tam nie sme.“ Chytil ma za ruku a viedol cez dav ľudí. Zastali sme v nejakom rade. Poobzerala som sa dookola. Stále som nechápala, čo sa to tu deje. Moju pozornosť upútal plagát na stĺpe.
„Bungee Jumping?“ prekvapene zo mňa vypadlo a telom mi strelila vlna adrenalínu.
„Si neskutočná.“ Luca sa na mňa usmial. Ten úsmev! Konečne.
„To je skvelé!“ zvýskla som a zatlieskala rukami. Skočiť si bol jeden z mojich snov. Zatiaľ nesplnených.
„To nedostanem ani pusu?“ neváhala som a hodila sa mu okolo krku. Najskôr som ho vyobjímala a nakoniec pobozkala.
V rade sme čakali asi pol hodinu. Keď sme prišli na rad, adrenalín, zvedavosť a nedočkavosť sa mi prelievali v žilách namiesto krvi. Bola som napätá a stále som niečo mlela. A potom sa to stalo. Postavila som sa na okraj, roztiahla ruky a hodila sa do prázdneho priestoru predo mnou. Neopísateľný pocit. Hlavou mi prebehlo toľko myšlienok, ako za celý týždeň nie. Keď ma lano potiahlo späť, cítila som sklamanie, že ten moment trval tak krátko. Vytiahli ma hore a ja som Lucovi opäť skočila okolo krku. Neustále som mu ďakovala. Až kým ma neumlčal bozkom.
On skákať nešiel. Vraj mu raz stačilo. Kráčali sme späť k autu. Zaviezol nás do mesta a pozval ma na obed. Pizza. Sťažoval sa, že nie je taká, ako v Taliansku. Hneď na to však dodal, že stále lepšia ako v Amerike.
Dojedli sme a šli sme sa prejsť. V uliciach Londýna sa to len tak hemžilo turistami. Našťastie nepršalo. Na zmrzlinu som ho potom pozvala ja. Trvala som na tom, a tak povolil. Keby som si čokoládou nezababrala mikinu, boli by sme v meste dlhšie. Musela som sa ísť však prezliecť.
„Čo keby sme už ostali u nás, keď tam ideme? Niks doma určite nebude.“
„To vôbec nie je zlý nápad.“ Zasvietili mu oči.
Zaparkoval, vystúpili sme a vyšli do bytu. Bonnie ma už očakávala. Začala na Lucu brechať.
„Bonnie, prestaň! Budem ju musieť zobrať von.“ Oznámila som mu a vymenila si mikinu. Zobrala som vodítko a ruka v ruke sme vykročili do parku. Bonnie okolo nás lietala a my sme sa nerušene rozprávali. Uvedomila som si, ako veľmi mi to posledný týždeň chýbalo. Najviac mi však chýbali jeho bozky. Preto som každú chvíľu zastavila a prilepila sa mu na pery. Nevedela som, ako dlho si budem môcť „môjho“ Lucu užívať. Čo ak sa o chvíľu vráti ten z týždňa?
Vrátili sme sa späť. Uvarila som kávu a usadili sme sa v obývačke. Zapla som telku a stlmila hlasitosť. Oprela som sa mu o hruď. Chvíľu sme boli obaja ticho.
„Luca?“ prerušila som to ticho.
„Hm?“ nezaujato odpovedal. Bol ako duchom neprítomný.
„Čo by si robil, keby som otehotnela?“ spozornel.
„Prosím?“
„No, teoreticky je tu taká možnosť, keďže neberiem žiadne prášky a ani ty si nepoužil ochranu, pokiaľ sa pamätám.“ Preglgol. Sedel tam ako primrznutý, oči upreté na obrazovke. Nepohol sa hodnú chvíľu. Posadila som sa a vypla telku. Pomaly sa otočil ku mne.
„Ale ty nie si...že?“ bol bledý ako stena.
„Pokiaľ viem, tak nie, aj keď...len vravím, že je tu táto možnosť.“
„Ešte stále?“
„Ešte stále.“
„Nie.“ Zašepkal nečujne.
„Musíš si to dať vziať.“
„Prosím?!“ dúfala som, že som zle počula. Ešte som ani nebola tehotná a už som mala ísť na potrat?
„Nikdy by som si nenechala vziať dieťa. Ak nechceš byť ešte otcom, tak chápem, ale ako si mi toto mohol tak bezcitne povedať?“ už som stála na nohách a bezradne som naňho hľadela. Toto som od neho naozaj nečakala. Myslela som, že ma ľúbi.
„Ja si nechcem zničiť život nejakou vecou, čo sa stala omylom.“ Toto ma úplne dorazilo. A zničilo. Cítila som, ako sa niečo vo mne trhá na kusy.
„Tá vec, ako si to práve teraz nazval, by bola aj moja, ak si si náhodou nevšimol. Takže mám čo do toho povedať, nemyslíš?“
„Ale život by to zničilo hlavne mne!“
„Tebe? Ja by som bola matka a všetka zodpovednosť by bola na mne! Ty by si ani nemusel vedieť, čo sa narodilo!“
„Prečo sa vlastne bavíme o takých hlúpostiach?“
„Lebo je možnosť, že o chvíľu sa tak stane! Pretože sme neboli opatrní!“ postavil sa z gauča a podišiel ku mne.
„My sme neboli opatrní? Ty si ma zatiahla dnu a vrhla sa na mňa! Ako som mal myslieť na nejakú ochranu?“ jasné, všetko treba dať za vinu mne!
„Vypadni!“ zvrieskla som naňho. Už som sa neovládala. Musela som si nechať všetko prejsť hlavou, inak by to nedopadlo dobre. Po jeho reakcii aby som sa začala modliť, nech nie som tehotná. Otočila som sa mu chrbtom. Ako malé dieťa. Povzdychol si, otočil sa a potom som počula už len buchnúť dvere.
Sadla som si na gauč a hlavu ponorila do dlaní. Snažila som o všetko v pokoji popremýšľať, no stále mnou lomcoval hnev. Vzdala som to a postavila sa. Prešla som do svojej izby a zo šuplíka vytiahla známu krabičku. Otvorila som okno a sadla si na parapet. Šťukla som zapaľovačom, silno si potiahla a pomaly vyfúkla dym. Keď mi ani opakovanie tejto činnosti nepomohlo znížiť hladinu hnevu, zavrela som okno a vybrala sa späť do obývačky. Chcela som si zapnúť CDčko chlapcov, no zazvonil mobil. Nebol to môj mobil. Prekvapene som sa poobzerala. Žeby si Niks nechala ten svoj doma? Melódia mi však prišla známa a ja som rozoznala Lucovo zvonenie. Mobil bol položený na sedačke, takmer spadnutý medzi matrace. Bez zaváhania som dvihla.
„Tak čo, zopakujeme si minulú sobotu? Vaňa je napúšťaná a ja už celá vlhnem.“ Ozval sa zvodný hlas. Zatočila sa mi hlava. Toto snáď nie je pravda. Zrušila som hovor, mobil položila na stolík a spustila sa na zem. Po lícach mi začali tiecť slzy. Ako mi mohol toto urobiť?! V hlave sa mi táto veta ozývala znova a znova. Mobil zapípal a ozval sa aj zvonček od spodných dverí. Ani som sa nepohla. Nebola som schopná pohybu. Čo som komu spravila? Prečo sa toto muselo stať práve mne? Načo mi vravel, že ma ľúbi? Čo to je za láska, ak človek dokáže spraviť toto?
Zo spomienok sa mi vyhrabal starý rozhovor s dievčatami.
„Čo je podľa teba vo vzťahu úplne neodpustiteľné?“ opýtala sa ma raz Lil. Babský večer u nás doma.
„Hmm, neviem, asi nevera.“
„Nevera? Prečo?“ tvárila sa začudovane.
„Po prvé, ak to niekto urobil raz, urobí to zas. Na viac ako 70%, a to je viac než dosť. Po druhé, je to sklamanie dôvery, ktorá sa potom už nedá prinavrátiť. A po tretie, ľudia, ktorí sa majú radi, sa o problémoch rozprávajú a nechodia si ich riešiť k niekomu do postele.“ Poskytla som vyčerpávajúcu odpoveď. Obe sa na chvíľu zamysleli.
„Máš pravdu.“ Povedala po chvíli Niks a potom sme pokračovali v debate iným smerom.
Tie slová z minulosti prišli práve vhod. Pripomenuli mi, kde je moje miesto. Nadobro odstránili všetky pomyslenia na tvárenie sa, že sa nič nestalo. Potom mi to došlo. Idem sa s ním rozísť. Bože. Tak veľmi mi ublížil! Ľúbim ho. Toto sa však nedá odpustiť.
Otvorili sa vchodové dvere.
„Nesiem ti návštevu!“ zakričala miesto pozdravu Niks. Návštevu? Mne? Stále som sa nehýbala. Niks nakukla do obývačky.
„Vravím, že ti...“ zasekla sa v polovici vety. Všimla si, ako sedím na zemi, pozerám pred seba a slzy mi neprestajne tečú po tvári.
„Čo sa stalo?“ rozbehla sa ku mne.
„On ma podviedol.“ Zašepkala som a pozrela na ňu prázdnymi očami. Lucova hlava sa objavila medzi dverami.
„Kto ťa podviedol? Zuz, honey, no tak, vrav, čo sa stalo? Kto ťa poviedol?“ Ako v tranze som sa poobzerala dookola. Zbadala som ho tam stáť a kývla som hlavou smerom k nemu. Niks hneď pochopila. Zazrela naňho a objala ma. Luca stál vo dverách a stále nechápal čo sa deje.
„Sue, pozri. Ja...nechcel som. Nevedel som, že ti to až tak ublíži. Keď budeme starší, budeme mať tisíc detí. Teraz sa na to jednoducho necítim.“ Zjavne si myslel, že ma tak vzala naša predošlá hádka. Vymanila som sa z Nikinho objatia a postavila sa.
„Ja s tebou deti mať nikdy nebudem. “ Nechápavo na mňa hľadel.
„Čo? Ja som si myslel, že deti chceš.“  Zdvihla som telefón zo stola a podišla k nemu. Vložila som mu ho do ruky a pozrela mu do očí.
„Mal by si radšej odísť. Čaká ťa tá z minulej soboty. Aby jej nevychladla vaňa. A aby nevyschla.“ Hrôza, ktorá sa mu objavila v očiach, bola neskutočná. Ešte väčšia ako údiv, prekvapenie a šok dokopy. Vedela som, že je to pravda. Že sa to stalo.
„Vysvetlím ti to. “ Povedal.
„Možno nabudúce. Keď sa stretneme tak o desať rokov? Dovtedy ma hnev na teba a sklamanie snáď prejdú.“
„Sue, no tak. Nechaj si to vysvetliť. Ja som ti o tom chcel povedať.“
„Luca pozri. Nateraz som počula dosť. Čo sa stalo, stalo sa. Na takéto úlety mám vlastný názor a nemienim ho meniť. Ani napriek tomu, ako som ťa ľúbila.“ Všetka moja láska sa zmenila na nenávisť. Civel na mňa. Zadržiavala som slzy.
„Keby si bol taký dobrý a odišiel?“ nemala som síl naňho ani len kričať. Tak veľmi ma sklamal. Ešte chvíľu pozeral do mojich strápených očí, potom sa otočil a odišiel.
Niks ma silno objala hneď po tom, ako sa za ním zavreli dvere. Začali mnou otriasať vzlyky, a tak som jej plakala na ramene a ničila nový sveter.
„Chceš mi o tom povedať?“ spýtala sa, keď vzlyky trochu utíchli. Prikývla som a vyrozprávala jej, ako čo bolo.
„Wow.“ To bolo všetko, čo povedala. Potom som sa odobrala do izby. Potrebovala som byť sama so svojimi myšlienkami. A s krabičkou cigariet. Zapriala som Niks dobrú noc a zavrela dvere izby. Otvorila okno, sadla si na parapetu a fajčila. Neviem ako dlho, neviem koľko veľa. Nakoniec ma pravidelné vdychy a výdychy upokojili a ja som sa pobrala do postele. Ľahla som si a začala sa pohrávať s retiazkou na krku. Niall! Ako rada by som ho mala teraz pri sebe. On by určite vedel čo povedať, ako ma aspoň minimálne utešiť.
Povzdychla som si, zavrela oči a prehrávala si ešte raz celý deň. Aký pekný deň to vyzeral byť.