Cuz I can love you more than this 2

Pozrela som sa na svoj odraz v zrkadle. Dnes odchádzam. Včera som sa so všetkými ako-tak rozlúčila. Myslela som si, že ma bude odchod mrzieť viac. Nebolo tomu tak. Nevyronila som ani jednu slzu. Zatiaľ. No nemyslím si že nejakú aj vyroním. Kto by mi mal chýbať? Bonnie si beriem so sebou, Niks tam ide tiež a s Lil by som sa nevidela ani keby som tu ostala. Ona ide študovať do Prahy. Rodičia? Bratia? Teším sa, že konečne vypadnem z domu. Nie žeby mi tu bolo zle, to naozaj nie, no myslím, že je najvyšší čas, aby som sa osamostatnila a aby si aj oni zvykli, že nie som ich slúžka či upratovačka.
Tak to totižto u nás funguje poslednú dobu. Zuzana sem, Zuzana tam a ja len lietam a pracem čo sa dá. Aj tak je to nakoniec zle lebo uško na hrnčeku malo byť otočené doprava a nie doľava, ako som ho dala ja.
Osprchovala som sa, umyla si zuby a šla dobaliť posledné maličkosti. Bolo 10 hodín ráno a ja som mala o 4 hodiny sedieť v autobuse. S rodičmi som sa rozlúčila už ráno, museli do práce. Dohodli sme sa s Lil, že ona nás odvezie k autobusu. Spravila som si raňajky. Hrianky s maslom a džemom. Veľa som toho však nezjedla. Žalúdok som mala riadne stiahnutý. Bola som nervózna pred dlhou cestou.
Do príchodu Lil mi ostávali ešte asi 2 hodiny. Čo idem robiť? Zapla som tablet. Nesmiem zabudnúť dať ho nabiť, aspoň na chvíľu. Facebook. Nič nové. Opäť raz ma odignoroval. Čo som čakala? V tomto som nepoučiteľná. Vždy očakávam, že sa ľudia zmenia. A preto, aj keď som si to nechcela pripustiť, som čakala že odpíše. Vypla som tablet a dala ho nabiť. Do nabíjačky som vložila aj mobil, veď bez hudby by som tú cestu asi neprežila. Ako poznám Niks, ona bude celý čas spať. Ja celú cestu ani oka nezažmúrim. Mám zbalenú knihu, krížovky, plne nabitý tablet aj mobil. Snáď to bude stačiť a nebudem sa príliš nudiť.
Ľahla som si na posteľ. Len tak. V hlave mi vírilo plno myšlienok. Aké to tam bude? Bude to fakt nový začiatok alebo môj život ostane rovnaký len zmením miesto, kde budem žiť? London, city where all your dreams came true. Naozaj? Bude to tak? Alebo bude Londýn len ďalším sklamaním v mojom živote?
Keď zazvonil zvonček, strhla som sa. Siahla som po mobile. 13.15. Damn. Lil je už tu. Zaspala som. Teraz nebudem nič stíhať. Kufor som mala našťastie už znesený dole, takže s tým som sa nemusela zabávať. Vyskočila som z postele. Bonnie začala brechať ako šialená. Potrebovala ísť von. Odniesla som ju dole a poprosila Lil, aby sa s ňou prešla, kým sa dám do poriadku. Natiahla som na seba nachystané veci. Legíny, tričko, košeľa. Potrebovala som niečo pohodlné, aby som sa počas cesty príliš nemrvila a nebudila tým Niks. Maľovať som sa neplánovala. Načo aj? Po ceste aj tak budem vyzerať ako po žúre. 26 hodín bez spánku. Celkom dosť. Ja v autobuse jednoducho spať nedokážem. Zadriemem najviac na polhodinu, to je všetko.
Rýchlo som zbehla dole, obula si tenisky, zhrabla kufor a vyšla von. Dom som zamkla a kľúče vložila do malej tašky, ktorá mi visela cez plece. No, taška bola malá ako malá. Zmestili sa mi tam všetky veci od tabletu a knihy až po jedlo. Vodu som držala v ruke. Lil už čakala spolu s Bonnie pred domom a pomohla mi s kufrom. Posledný pohľad na dom. Nasadla som do auta a odišli sme.
Celú cestu sme boli obe pohrúžené do vlastných myšlienok, a tak sme toho veľa nenavraveli. Ešte sme sa zastavili po Niks. Nastúpila so slzami v očiach. Ach to zas bude utešiť ju. Toto ju fakt zobralo. Spolu s Lil sme sa ju snažili aspoň ako-tak rozveseliť.
„Niks to bude dobré, uvidíš. Nájdeš si tam nových kamarátov a vašim budeš skypovať každý večer. Nebude to až také zlé“ vraveli sme jej.
„Veď ja viem. Ja len, že mi bude chýbať toto všetko.“ Opäť sa rozplakala. Bonnie k nej priskočila a začala ju oblizovať. Niks to nevydržala a začala sa smiať.
„Bonnie to šteklí!“ po lícach jej stále stekali slzy, no smiala sa ako o život. Bonnie potom začala vystrájať. Smiali sme sa všetky. Kým sme dorazili k autobusu, všetkým nám tiekli slzy. Od smiechu. Vystúpili sme z auta a pomaly začali vyťahovať kufre. Naložili sme ich do pristaveného autobusu.
„Tak, darlings, majte sa tam krásne a dávajte na seba pozor. Voláme si každý večer je vám to jasné?“ povedala Lil a silno nás vyobjímala. Objala ešte aj Bonnie. Potom sme s Niks nastúpili do busu. Autobus naštartoval. Posledný krát som pozrela na Lil. Plakala. Hodila som, pohľad na Niks. Tá tiež plakala.
„Ach, ženy moje!“ povzdychla som a aj mne začali tiecť slzy z očí. Kývali sme Lil až kým nám nezmizla z dohľadu. Potom sme pozreli s Niks na seba a rozosmiali sa. Bol to smiech plný smútku a očakávania.