Cuz I can love you more than this 18

Viezli sme sa domov. Už bolo skoro tma. Chúďa Bonnie. Keby som vedela, kam ideme, vzala by som ju so sebou. Auto zastalo pred naším vchodom. Z veľkej čiernej dodávky začali všetci vystupovať, len aby nás pustili von. S každým som sa objala a auto odfrčalo preč. Niks s Derekom kráčali hore schodmi. Niall, ktorý sa ponúkol, že pôjde so mnou s Bonnie sa oprel o zábradlie a čakal na mňa. Rýchlo som teda vybehla hore. V byte nás privítala natešená Bonnie. Nevedela sa dočkať, kedy ju vezmem preč. Pripla som jej vodítko a z misky na stole vzala dve jablká.

„Postreh!“ hodila som jablko Niallovi a on ho obratne zachytil.
„Vďaka.“ Usmial sa na mňa a zahryzol do jablka.
„Tak čo, ako sa ti páčil dnešný deň?“ opýtal sa s plnými ústami. Ja som mu s rovnako plnými ústami odpovedala.
„Bol perfektný. Asi mi trochu spieklo chrbát, ale to prežijem. Ďakujem, že si ma zavolal.“
„Miestami som mal pocit, že sa ti tam nepáčilo.“ Spomenula som si na obed na deke. Ako som asi musela vyzerať, taká zamyslená? Určite som sa neusmievala, takže nie šťastne.
„To nebolo kvôli tomu. Niks mala čudné reči, tak som sa nad nimi trochu pozastavila.“
„Čudné reči?“
„No, o tebe a o mne. Vravela niečo v tom zmysle, že spolu tajne chodíme. Teda, aspoň ja som to tak pochopila.“ Niall sa začal smiať. Zabehlo mu jablko. Začala som ho trieskať po chrbte až kým nemohol znova poriadne dýchať.
„To myslíš vážne?“ neprestával sa smiať.
„No, vraj sa na mňa nepozeráš len ako na kamarátku a podobné sprostosti.“ Opäť mu zabehlo, no tento krát sa už nesmial. Zas som ho búchala po chrbte. Smiala som sa ja.
„Prestaň s tým, veď sa zadusíš.“ Karhala som ho.
„Hi.“ Bože. Dnes bol taký pekný deň prečo sa musí skončiť takto? Niall stuhol, už sa prestal aj dusiť.
„Dúfal som, že ťa tu stretnem. Chcel by som sa porozprávať.“ Povedal Luca pokojne. Pozrela som naňho. Pozeral sa do zeme, tváril sa vážne.
„Teda, ak by sa dalo a ak veľmi neruším.“ Uprel pohľad na moju ruku na Niallovom chrbte. Ani jeden z nás zatiaľ neprehovoril a Luca už začal ryť topánkou zem. Zjavne bol nervózny.
„Nerušíš.“ Vykoktala som zo seba a stiahla ruku z Niallovho chrbta. On sa vystrel a škaredo zazrel na Lucu. Chvíľu bolo trápne ticho. Nik neprehovoril, len Lucova topánka sa stále ryla v zemi. Nakoniec som sa rozhodla to ticho prerušiť. Začínalo byť neznesiteľné.
„Chcel si sa rozprávať nie?“ povedala som a odkašľala si, aby môj hlas neznel tak priškrtene. Luca sa veľavýznamne pozrel na Nialla.
„Niall? Nevadilo by ti, keby si šiel späť a zavolal si taxík?“ Niall odtrhol pohľad od Lucu a pozrel na mňa. V očiach sa mu zračilo prekvapenie.
„Aha, jasné. V pohode.“ Podišiel ku mne a objal ma.
„Drž sa. Keď sa do desiatej neozveš, volám ti.“ Pošepkal mi do ucha, tak, aby to Luca nepočul. Odtiahol sa a jemne ma pobozkal na líce. Potom sa otočil a vracal sa späť cestou, ktorou sme prišli.
„Prepáč, myslel som, že budeš sama.“ Povedal Luca a hlas sa mu trochu triasol.
„Nevadí, Niall to iste pochopí. O čom si sa chcel rozprávať?“ zrazu by som bola radšej, keby som Nialla neposlala preč.
„No, vieš, to vtedy v tvojej kuchyni...prepáč mi, že som potom len tak zdrhol. Ja...no musel som si usporiadať myšlienky. Myslel som si, že k tebe už nič necítim, že som sa cez to už dostal. Po tom, ako som ťa pobozkal...akoby sa čas vrátil späť.“ Vety z neho šli ako z chlpatej deky. Rozprával pomaly, nad každým slovom chvíľu rozmýšľal. Ja som len ticho kráčala po jeho boku a pozorovala Bonnie, ktorá bezstarostne behala popred nás. Kiežby som sa s ňou mohla teraz vymeniť. Myslela som si, že len ja som sa tak cítila. ‚Akoby sa čas vrátil späť.‘ Môj čas akoby sa ani nepohol. Luca zrazu zastal a chytil ma za ruku. Otočil ma k sebe a dvihol mi hlavu, aby som sa mu pozrela do očí.
„Počúvaš ma?“ jemne som prikývla. Uprene mi hľadel do očí. Akoby z nich chcel vyčítať moju reakciu.
„I still love you. Stále som ťa ľúbil, len som to v sebe potláčal. Nechcel som na to myslieť. Veď aká bola šanca, že ťa ešte niekedy stretnem? Takmer žiadna. Teraz ťa však mám tu a už ťa nechcem znova stratiť. Počuješ? I love you.“ Zopakoval svoje slová a mne sa po tvári začali kotúľať zradné slzy. Ako dlho som chcela od neho počuť túto vetu? A teraz, keď mi ju povedal, som nevedela, čo robiť. Aj ja som ho stále milovala. Nedokázala som to v sebe potláčať tak ako on. Odvrátila som pohľad a chcela sa otočiť, on ma však pevne držal. Pritiahol moju tvár späť a zahľadel sa mi do očí. Ich tmavá farba ma prepaľovala. Vyzerali ako topiaca sa čokoláda. Stále som bola ticho a on na mňa bezradne hľadel.
„Nič mi na to nepovieš?“ opýtal sa a jeho teplý dych ma pohladil po líci. Čo som mu na to mala povedať? Čo ak si zo mňa strieľa? V očiach však nemal ani stopy po klamstve. Na tvári som pocítila prvé kvapky dažďa. Sklonila som hlavu.
„Je mi ľúto, že som ti ublížil. Sám seba by som za to teraz najradšej nakopal. Viem, ako ťa zraňovalo, že som ti neodpisoval. Videl som to v každej správe, ktorú si mi poslala. Myslel som si však, že to tak bude pre mňa ľahšie. Pre nás oboch. Nevieš si predstaviť, koľkokrát som si tie správy čítal. Musel som sa premáhať, aby som ti každý deň nepísal, ako mi chýbaš. Chápem, prečo si ticho. Sám od seba by som najradšej utiekol. Ja...len som dúfal, že cítiš to isté, čo ja. Prosím, prepáč. Za všetko.“ Pobozkal ma na vrch hlavy a pustil ma zo svojho objatia. Chvíľu som tam len tak stála. Keď som si to všetko v hlave dala do kopy, už bol asi dvadsať metrov odo mňa. Rozbehla som sa za ním. Keď začul kroky, s nádejou sa otočil. Pribehla som k nemu a bez slova sa natiahla za jeho perami. Bozk mi naliehavo opätoval.
„I love you, too. Všetko si mal už dávno odpustené.“ Zamrmlala som mu do pleca. Ešte viac si ma pritiahol k sebe. Pohladil ma po vlasoch. Uvedomila som si, že dážď zosilnel a my mokneme v strede parku. Dáždnik som nemala. Odtiahol sa odo mňa. Nechcela som ho pustiť. Bála som sa, že všetko bol iba sen, a keď ho pustím zo svojho objatia, zobudím sa a všetko bude preč.
„Ja ti neutečiem. Len sa dosť rozpršalo.“ Potichu sa zasmial a jemne ma pobozkal. Pustila som ho a vybrali sme sa smerom k nášmu bytu. Preplietli sme si prsty a potichu kráčali parkom.
„Ďakujem.“ Povedala som, keď sme už stáli pred vchodom a lúčili sa.
„Za čo?“ začudovane sa ma opýtal.
„Za to, že si dnes prišiel.“ Usmiala som sa a pobozkala ho na pery. Konečne sme sa rozlúčili a ja som vbehla dnu.
V byte som zo seba zhodila do nitky premočené veci a uterákom vysušila zmoknutú Bonnie. Zaliezla som do sprchy. Teplá voda ma pálila na spálenom chrbte. To mi pripomenulo, že sa musím ozvať Niallovi. Vyšla som von a zabalila sa do osušky. Prebehla som do mojej izby. Z Nikinej izby bolo počuť hlasy. Takže Derek tu stále je. Zavrela som dvere na izbe a hľadala mobil. Našla som ho vo vrecku mojej zmočenej mikiny. Bol trochu vlhký, no keď som doňho ťukla, fungoval. Bolo pol desiatej. Vytočila som Nialla a čakala. Ozval sa po druhom zvonení.
„He said, he loves me!“ zvýskla som do telefónu. Niall sa nestihol ani pozdraviť.
„Preto sa chcel so mnou rozprávať. Konečne sme si všetko vysvetlili a vyzerá to tak, že sme spolu!“ natešene som mu rozprávala.
„Wow, tak toto som od neho nečakal.“ Povedal Niall a na hlase som mu počula, ako sa mračí.
„Tak to teda ani ja. Vieš si predstaviť, aká som bola prekvapená? Myslela som si, že mi ide povedať, že ho mrzí, čo sa stalo, že vtedy nerozmýšľal a že ma už nechce radšej nikdy vidieť. A on mi namiesto toho povedal, že ma miluje.“ Rozplývala som sa v telefóne. Niall len niečo nezrozumiteľne zamrmlal.
„Zobudila som ťa?“ opýtala som sa. Znel mrzuto.
„Nie, ešte som nespal. Len som trochu zaskočený. Samozrejme, že sa teším s tebou.“ V hlase však žiadne nadšenie nemal.
„Vidím, že volám nevhod. Povedala som všetko, čo som chcela. Dobrú noc.“ Zložila som. Takúto reakciu som nečakala. Neviem, čo to má znamenať. Prečo je taký? Čo nevidel, aká som bola šťastná? Bola. Teraz ma všetko nadšenie prešlo. Kopla som nohou do postele. Bosá. Poriadne to zabolelo. Nadávajúc som sa hodila na posteľ. Prezliekla som sa do pyžama a prikryla sa perinou. V hlave sa mi bili dva protichodné pocity. Na jednej strane som bola neuveriteľne šťastná. Na druhej sklamaná a nahnevaná. Fakt si to mohol odpustiť. Druhú polovicu mysle som však zatlačila do úzadia. Dnes bol krásny deň od rána pri jazere až doteraz. Toľko sa toho udialo. Nechcela som myslieť na nič zlé. V hlave mi znela jediná veta. ‚I love you‘. Nevytratila sa až kým som nezaspala.