Cuz I can love you more than this 14

Takmer som na tom kresle zaspala. Niall však prestal hrať a ja som pomaly otvorila oči. S pobaveným úsmevom sa na mňa pozeral.
„Myslím, že je čas na jedlo.“ Vyhlásil a hneď aj vstával z postele. Nemala som poňatia, ako dlho som už v jeho izbe. Vedela som však, že som od raňajok nič nejedla. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Postavila som sa z kresla a kráčala som za ním do kuchyne. Tam si sadol za stôl a túžobne sa na mňa zahľadel. Zdvihla som jedno obočie.

„Palacinky?“ opýtal sa a vyvaľoval na mňa psie oči. Musela som sa zasmiať. Nabudúce mu už nebudem spomínať, čo viem variť.
„Ako si mladý pán nakáže.“ So smiechom som mu odpovedala a začala zháňať všetky suroviny. Kým Niall sedel za stolom a z úst sa mu rinuli slová, ja som miešala cesto. Keď som z panvice vybrala prvú palacinku a položila ju na tanier pribehol ku mne a náhle zmĺkol. Prekvapene som sa naňho pozrela. S plnými ústami sa však ťažko rozpráva. Napchal si tam ešte horúcu palacinku, a tak teraz zhlboka dýchal, aby si tu páľavu v ústach trochu schladil.
„To nemôžeš počkať, aspoň kým vychladne?“ naoko karhavo som sa opýtala. Odpovedal asi po pol minúte, keď konečne chytil dych.
„Bože, to je ale dobré!“ vyhŕkol a ja som otočila palacinku, aby mi neprihorela.
„To si aj cítil chuť?“ so smiechom som sa opýtala.
„Jasné, že cítil! Fakt sú skvelé!“
„Dobre, dobre, mal si zatiaľ len jednu a vieš ako sa hovorí, nekrič hop, kým nepreskočíš. Pekne krásne si teraz sadni a čakaj na ďalšie. Hodnoť až na konci.“ Poslušne si sadol za stôl. Akurát som vyberala tretiu, keď do kuchyne vstúpil Louis.
„Nebol som si istý, či ma neklamú zmysly.“ Povedal a už aj naťahoval ruku za práve vybratou palacinkou. Spoločne s Niallom sme ho tresli po ruke.
„Je to horúce.“ Povedala som ja, zatiaľ čo Niall zamrmlal:„Tie sú moje!“ tak si Lou prisadol k Niallovi a obaja tie palacinky chladili pohľadom, len aby sa do nich mohli konečne pustiť.
Pri desiatej palacinke som si vytiahla nový tanier a ten s palacinkami som spolu s džemom a nutelou položila pred nich. Kým som otočila hlavu, dve palacinky zmizli v ich útrobách. Dopiekla som ďalších desať a vymenila taniere. Jednu som si ukradla aj pre seba. Louis sa poklepkal po bruchu, poďakoval a s úsmevom sa vytratil z kuchyne. Museli byť fakt dobré, keď sa Lou usmial.
Dopiekla som a spolu s Niallom sme dojedli zvyšok. Poklepala som sa po bruchu ako Louis pred chvíľou a ťažko som si vzdychla. Niall na mňa pozeral a blažene sa usmieval.
„Teraz už môžem chváliť?“
„Nech sa páči.“
„Lepšie palacinky robí už len moja mama.“ Povedal a mne nedalo neusmiať sa. To bola tá najlepšia pochvala, akú mi mohol dať. Jeho mama podľa neho varí najlepšie na svete. Moje palacinky boli druhé najlepšie na svete, aj napriek všetkým drahým reštauráciám, ktoré doteraz pochodil.
„Ďakujem.“ Jednoducho som odpovedala a pohľad mi zabehol k hodinám na mobile. Ešte hodinu a začínam. Postavila som sa a začala po nás umývať riady. Najvyšší čas to tu popratať a odísť, aj keď sa mi vôbec nechcelo. Niall sa ku mne postavil s utierkou a utieral ich. Keď sme doumývali, zničene som sa vyvalila na stoličku.
„S takýmto plným bruchom mám teraz pracovať?“ zakňučala som a hlavu som položila na stôl, ktorý príjemne chladil moje rozhorúčené čelo.
„Ešte máš dosť času, môžeš ísť do práce pešo. Pôjdem s tebou. Aspoň nám trochu vytrávi.“
„To vôbec nie je zlý nápad.“ Povedala som a hneď sa aj stavala zo stoličky. Niall sa vybehol hore prezliecť a ja som sa za ten čas obula. Doniesol mi dole moju tašku a zakričal Louisovi kam ide. Odpovedala mu len zvýšená hlasitosť na telke. Radosť z palaciniek mu teda nevydržala veľmi dlho. Pri otváraní dverí do nás narazil Liam. Celý spotený, no s úsmevom na tvári sa vracal zo svojho behu.
„Čaute hrdličky!“ prebehol popri nás a zmizol na schodoch.
„Tak ten teda má energiu.“ Uznanlivo som poznamenala a vybrali sme sa parkom k malému obchodíku, kde som pracovala. Cestou mi naozaj vytrávilo, k čomu zaručene dopomohli aj záchvaty smiechu z Nialla, ktorý ma celý čas takmer nepustil k slovu. Keď je najedený, akosi veľa rozpráva.
Cesta trvala kratšie, ako by som si bola želala. Ani som sa nenazdala a Niall ma už objímal na rozlúčku.
„Večer sa drž a nezabudni mi zavolať, keď prídeš domov.“
„Niall, calm down. Je to len Luca.“ Povedala som, no aj tak ma zahrialo pri srdci. Je fajn pocit, keď sa o vás niekto tak stará.
„Ja viem, no aj tak sa nezabudni ozvať. A teraz už bež, lebo prídeš neskoro.“
„Neboj sa, nezabudnem. Ahoj a ďakujem za odprevadenie.“ Usmiala som sa, otočila a vošla do obchodu.
Čas sa vliekol. Niall nebol pri mne a ja som nevedela z hlavy dostať myšlienku, čo bude, keď tu dnes skončím. Adresu som mu poslala, takže mal by tu byť. Už od siedmej som nevedela obsedieť a pobehovala som hore dole. Zákazníkov sme veľa nemali, tak som vykladala tovar. Keď už nebolo kde vykladať, vzdala som to, sadla si na stoličku a hlavu si položila do dlaní. Nervozita sa každou minútou ešte znásobovala. Zrazu bolo deväť a ja som už trhane dýchala. Brala som to príliš osobne. Veď sa len stretneme, porozprávame. Nič zlé sa nestane. Z čela som si zotrela malé kvapôčky potu. Bože, ale som nervózna. Dvakrát som sa zhlboka nadýchla a vyšla z obchodu. Stál tam. Opretý o stenu, s úsmevom na tvári.
„Hi.“ Povedal a pristúpil ku mne. Objal ma a ja som očarene vdýchla jeho vôňu.
„Hi.“ Povedala som proti jeho krku.
„Daj, vezmem ti to.“ Naťahoval sa po tašku s nákupom. Odkedy robím v obchode, nákupy robievam výlučne ja. Dnes som si všimla, že nám dochádzajú niektoré potraviny, tak som nakúpila.
„Ktorým smerom?“ opýtal sa.
„Tadiaľ.“ Odpovedala som a vykročila som smerom k domu. Bonnie určite už netrpezlivo čaká. Kráčali sme bok po boku a rozprávali sa. Vypytoval sa ma na všetko možné. Na moju rodinu, na rozhodnutie študovať tu, na môj život. Zakrátko sme stáli pred naším vchodom.
„To už sme tu?“ prekvapene sa opýtal.
„Áno, sme tu.“
„Nemáš ešte chvíľočku?“
„Potrebujem ísť ešte na prechádzku so psom.“
„Vadilo by, keby som sa pridal?“
„Nie, nevadilo. Počkaj, vybehnem po ňu, hneď som späť.“ Z ruky som mu zobrala nákup a vyšla som hore po schodoch. Byt bol zamknutý. Niks nie je doma? Vošla som dnu a bolo tam dokonalé ticho. Teda ak nerátam naradovanú Bonnie. Tašku som položila na linku a zobrala vodítko. Zišla som dole a vybrali sme sa do parku. Cestou tam sa ešte vypytoval on, cestou späť už ja. Opäť všetko zbehlo prirýchlo.
„Chceš ísť ešte hore?“ bolo mi s ním dobre. Zabudla som na všetko, čo som si kvôli nemu vytrpela. Hlavné bolo, že tu bol teraz so mnou.
„Mohol by som?“
„No nie povedala som to len tak.“ Už som odomykala vchod. Bude už Niks doma? Vošli sme dnu a všade bola tma. Takže nie. Vošiel dnu a zavrel dvere. Zapla som svetlo a odopla Bonnie vodítko. Rozbehla sa rovno do mojej izby. Vošla som do kuchyne a on vošiel za mnou.
„Kde máš spolubývajúcu?“
„Neviem, pravdepodobne bude s priateľom. Dáš si niečo?“
„Čaj?“
„Dobre, sadni si, hneď to bude. Ešte povykladám nákup, aby sa nič neskazilo.“
Kým som vykladala, ticho ma pozoroval. Potom som pristúpila k linke a postavila do kanvice vodu. Natiahla som sa do skrinky po čaj a vkladala som ho do dvoch hrnčekov.
„Chýbala si mi.“ Pošepol mi do ucha a jeho pery sa jemne obtreli o môj krk. Od prekvapenia som zamrzla na mieste. Nepočula som, kedy ku mne pristúpil. Pomaly som sa otočila a zahľadela som sa mu do očí. Striedavo mi pozeral do očí a na pery. Začal sa približovať. Keď bol asi centimeter od mojej tváre, nevydržala som to a prekonala tú malú vzdialenosť medzi nami. Bozk bol najprv váhavý, no keď som mu ruky zaplietla do vlasov a pootvorila pery, neváhal ani chvíľu a jazykom začal skúmať moje ústa. Pritlačil sa bližšie ku mne, jemne ma zdvihol a vyložil na linku, aby sa nemusel zohýnať. Voda zovrela, no ani jeden z nás si to nevšimol. Konečne. Pritlačila som sa k nemu ešte bližšie. O tomto som tak dlho snívala. Ešte stále sa mi to zdalo ako sen. Ako by to aj mohlo byť skutočné? Mne sa takéto veci nestávajú.
V tom v zámku zaštrngotali kľúče.
„Som doma!“ skríkla Niks od dverí a my sme sa od seba odtrhli lapajúc po vzduchu. Luca sa odtiahol a ja som rýchlo zoskočila z linky. Červenala som sa. On odvrátil hlavu. Pozrela som sa do dverí, kde stála zaskočené Niks.
„Ou, prepáč, nevedela som, že máš návštevu. Nebudem teda rušiť.“ Povedala a pozrela na mňa pohľadom ‚Tak toto mi ešte vysvetlíš!‘. Otočila sa na päte a počula som, ako sa zabuchli dvere na jej izbe.
Chvíľu sme len tak postávali, nikto nepovedal ani slovo.
„Myslím, že by som mal ísť.“ Prerušil to trápne ticho. Iba som prikývla. Vyšiel z kuchyne a o chvíľu sa za ním zabuchli dvere. Zrazu som si nebola istá, či som spravila dobre. Niks vyšla z izby.
„Počula som buchnúť dvere. Je preč?“ opýtala sa. Ja som sa stále opierala o linku a zamyslene som hľadela do zeme. Opäť som prikývla.
„Čo to malo znamenať?“ opýtala sa. Znela prekvapene a trochu naštvane.
„Vysvetlím ti to neskôr. Mohla by si ma nechať chvíľu samú, prosím?“ konečne som sa odlepila od linky a namierila som si to do izby. Niks len mykla plecom a tiež sa zavrela v izbe. Vyvalila som sa na posteľ a v hlave som mala zmätok. Čo to malo znamenať? Prečo som to urobila? Čo bude teraz? Prečo potom len tak odišiel?
Naštvaná sama na seba som nakoniec vstala a rukou hrabla do šuplíka. Vytiahla som cigarety a otvorila okno. Prázdnym pohľadom som pozerala na nočnú ulicu. Sem tam prešlo auto, inak bolo všade ticho. Nakoniec som si sadla na parapetu. Sedela som tam asi dlho, pretože keď mi zazvonil mobil, bola som celá stuhnutá. Strhla som sa, no nedvihla to. Hrabla som po krabičke a vytiahla poslednú cigaretu. Mobil prestal zvoniť, onedlho sa však rozohral opäť. Natiahla som sa za ním. Niall. Damn, veď som naňho úplne zabudla.
„Yes?“
„Toto mi nerob!“ skríkol do telefónu. Chudák. Ktovie, čo si myslel.
„Prepáč. Naozaj. Asi som sa ti zabudla ozvať.“
„Asi?! Vieš, ako som sa bál? Je polnoc a ty si sa stále neozvala!“
„To už je toľko? Akosi som zabudla na čas. Fakt prepáč.“
„Máš sa za čo ospravedlňovať! Skoro som sa zbláznil! Vôbec som mu neveril a...počkať, ty plačeš?“ zarazil sa. Plačem? Rukou som si siahla na mokré líce.
„Sue, čo sa stalo? Ublížil ti nejako?“ opýtal sa už miernejším hlasom. Po hneve už ani stopy.
„Nie, Niall, nič mi nespravil. Plačem, pretože som sprostá krava. Myslím, že som mu zas naletela.“
„Čo sa stalo?“ znel naliehavo a opäť naštvane. Tentoraz to bol však iný hnev. Nehneval sa na mňa.
„Neviem, ako ti to mám povedať. Úplne som to pokašľala.“ Fňukala som mu do telefónu.
„Honey, upokoj sa a začni pekne od začiatku.“ Zhlboka som sa nadýchla.
„Prišiel ma čakať. Presne ako sľúbil. Na privítanie ma objal a šli sme k nášmu bytu. Zobrala som Bonnie a boli sme v parku. Len tak sme sa rozprávali. Bolo to fajn. Potom som ho, neviem prečo, pozvala hore. Vtedy mi to prišlo prirodzené, teraz by som sa za to najradšej prefackala. Vyšli sme hore a ja som vyložila nákup. Robila som nám čaj a on bol zrazu za mnou. Povedal mi, že som mu chýbala. Zrazu sme sa bozkávali. Ja hlúpa som mu to dovolila. Dokonca som ho ešte posmeľovala. Keby neprišla domov Niks a nevyrušila nás, ktovie, ako by to skončilo. Potom odišiel. Povedal, že by už mal ísť a zmizol. Bez vysvetlenia. Jednoducho odišiel.“ Ďalej som už cez slzy nemohla pokračovať. Niall spustil prúd nadávok. Niektorým som ani nerozumela.
„Už neplač. Mám prísť?“ opýtal sa, keď sa trocha upokojil.
„Si blázon? Je po polnoci. Nemusíš chodiť, len ma prosím priveď na iné myšlienky.“ Povzdychol si, no začal opisovať svoj deň po mojom odchode. Rozprával, ako sa Harry blažený vrátil domov a začal na všetky strany rozdávať pusinky. Nepamätal si ani meno toho dievčaťa, no účel zjavne splnila. Liam po behu zaspal ako bábo, tak od neho mal chvíľu pokoj. Louis už nevedel čo so sebou, tak si pustil naplno MTVčko a začal tancovať. Chalanom to liezlo na nervy, dokonca tým zobudil aj Liama. Nakoniec sa však všetci k nemu pridali a spoločne sa bláznili asi dve hodiny. Pri tej predstave som sa zasmiala. Od srdca. Keď už nevládali, všetko vypli a šli si ľahnúť. Niall bol už poriadne ospalý, no čakal na môj telefonát. Cítila som sa previnilo.
„Niall, ešte raz sa ti ospravedlňujem. Namiesto toho, aby si spal, ma musíš zachraňovať.“
„To nič nie je. Keby som nechcel, tak by som to nerobil.“
„Choď už spať. Ja budem v pohode.“ Zaklamala som. Obaja sme vedeli, že túto noc veľa nenaspím. Toto si budem ešte dlho vyčítať.
„Si si istá? Naozaj nemám prísť?“ s obavami v hlase sa opýtal.
„Nie. Budem v pohode. Keby niečo, je tu Niks.“ Za ktorou aj tak nepôjdem. Cítila som, že sme si už príliš cudzie. Veď všetko som radšej povedala Niallovi, ako jej. Jasné, že aj jej to poviem, no v riadne skrátenej verzii. Mohla som jej všetko vyrozprávať, keď sa ma pýtala. Najskôr som si to potrebovala v hlave trocha urovnať. Potom už neprišla. A mňa ani nenapadlo ísť za ňou. Určite telefonovala s Derekom a ja by som len vyrušovala.
„Vyspi sa na to. Ráno bude lepšie, uvidíš. Zajtra robíš?“
„Hej. V škole končím o druhej a o tretej začínam.“
„Končíš o deviatej? Prídem ťa čakať?“
„Nerob si starosti. Určite budem unavená a pôjdem rovno domov.“
„Tak ako myslíš. Dobrú noc. Dobre sa vyspi.“
„Dobrú noc. A Niall? Ďakujem.“ Zas mu dĺžim o niečo viac.
„Rado sa stalo.“ Povedal a zložil. Ešte chvíľu som sedela a pozerala z okna. Nakoniec som sa postavila a vyzliekla sa z vecí ktoré som mala na sebe celý deň. Odrazu som sa cítila strašne unavená. Ľahla som si do postele a zavrela oči. Spánok však neprichádzal. Len som sa prehadzovala v posteli. Nakoniec som zapla lampu a natiahla sa po knihe. Prečítala som asi dve strany. Nevedela som sa sústrediť tak som ju položila späť na nočný stolík. Zdalo sa, že splnila svoju úlohu. Moje oči už nevydržali byť otvorené a mozog vypol, a tak som konečne, zmorená, zaspala.