Asi najosobnejšia časť, akú som kedy napísala :) teda okrem prvej...práve som si to uvedomila a som rada, že som do príbehu vložila kus seba :) snáď sa páči
„Hi.“ Vytlačila som zo seba nakoniec, zatiaľ čo si ma jeho oči premeriavali. Cítila som, ako sa pod jeho upretým pohľadom scvrkávam. Mala som chuť prepadnúť sa pod zem. Podvedome som sa začala hrať s Niallovou retiazkou pre šťastie.
„Ako sa máš? Zmenila si sa odkedy sme sa naposledy videli.“ Povedal pokojným hlasom a stále si ma premeriaval. Nie, nie, nie. Nie opäť. Pocítila som v očiach slzy. Nemôžem sa rozplakať rovno pred ním. Niall kde, dopekla, trčíš?!
„Mám sa dobre, ďakujem. Aj ty si sa zmenil. Vieš ako sa hovorí, ľudia sa menia.“ Škoda, že o citoch sa nedá povedať to isté.
„Chodíš tu, na WLC?“
Prikývla som. „Predpokladám, že ty tiež, keďže sme sa tu stretli. Čo študuješ?“
„Informatiku. Ty?“
„Turizmus. Akoto, že informatika? Keď sme sa naposledy videli, spomínal si architektúru.“ Naposledy. Trochu som klamala. Naposledy som ho videla pred dvoma týždňami. Ale len ja jeho. Takže to sa nepočíta.
„Neviem, rozhodol som sa inak. Ty si tiež spomínala manažment.“
„To je pravda. Nemenia sa len ľudia, ale aj rozhodnutia.“ Len tie hlúpe city sú stále rovnaké.
„Sue?“ strhla som sa a od úľavy si vydýchla. Niall. Konečne. Luca sa naňho pozrel. Zvedavo sa na mňa zahľadel. Žeby ho spoznal? Nemyslím si. Luca je výlučne rockový fanúšik a nejaké boybandy sú mu ukradnuté. Navyše, Niall mal na hlave kapucňu. Ledva mu bolo cez ňu vidno do tváre.
„Taxík nás čaká. Pôjdeme pešky? Mám ho poslať preč?“ objasňoval mi situáciu, kým ma objímal. Lucu nezaregistroval. Až kým som mu po odtiahnutí nenaznačila očami, aby sa obzrel za seba.
„Niall, toto je Luca. Luca, Niall.“ Luca vystrel ruku. Niall sa na ňu najskôr znechutene pozrel, no nakoniec mu ňou potriasol. Zjavne pochopil s kým má tú česť. Čakala som, že mu jednu vylepí.
„Myslím, že sa radšej prejdeme. Choď poslať ten taxík preč.“ Rýchlo som povedala, aby sa tak nestalo a Luca neskončil v nemocnici.
„Idem. Hneď som späť.“ Povedala zbehol po schodoch.
„Tvoj priateľ?“ opýtal sa. Na chvíľu som zaváhala.
„Nie, Niall je len veľmi dobrý kamarát.“ Odpovedala som nakoniec a vyslúžila som si ďalší skúmavý pohľad.
„Tak ja už teda pôjdem. Som si istá, že sa ešte stretneme a budeme mať možnosť sa porozprávať.“
„Mohla by si mi dať číslo? Ozval by som sa a mohli by sme niekam zájsť.“ Váhavo sa opýtal a začal niečo hľadať po vreckách. Pravdepodobne telefón..
„Mohla.“ Veď to ma snáď nezabije. Aj tak som nečakala, že sa ozve. Od neho som už nečakala nič. Možno bol len prekvapený, že stretol niekoho známeho. Podal mi mobil a ja som doňho naťukala svoje číslo. Vrátila som mu ho. Bola by som zvedavá, ako si ma uložil. Videla som Nialla prichádzať.
„Nechcem aby Niall čakal. Ahoj. Niekedy nabudúce.“ Snažila som sa na tvári vykúzliť aspoň ako-taký úsmev. Asi sa mi to podarilo, pretože Luca sa usmial od ucha k uchu.
„Niekedy v blízkej dobe, keďže si mi dala číslo. Určite sa ozvem. Ahoj.“ Nespustil zo mňa oči. Ja som sa otočila a náhlivo som zbehla na chodník, kde na mňa už čakal Niall. Vykročili sme po chodníku. Neviem kam sme šli. Spoľahla som sa na Nialla. Moje oči boli plné sĺz. Niall ma jednou rukou pritláčal k svojmu boku a hladkal ma po chrbte. Nehovoril nič. Čakal, kedy začnem ja. Najskôr som si však potrebovala v hlave usporiadať myšlienky. Slzy mi voľne stekali po tvári a ja som rozmýšľala. Čo to malo znamenať? To je nejaký nechutný žart? On bude chodiť do tej istej školy ako ja? Prečo mi to niekto tam hore robí? Čo som komu spravila? To nie je fér. Už som na tom bola skoro dobre. Niallova prítomnosť ma celkom rýchlo dostala aj cez stretnutie v klube. Tento krát to však bude horšie. Oveľa horšie. Budem ho stretávať každý deň. Každý deň sa budem pozerať do tej dokonalej tváre s vedomím, ako veľmi ma citovo zničila. S jedinou otázkou v očiach. Prečo?
Snažila som sa prestať myslieť a sústredila som sa na Niallovu ruku na mojom chrbte. To hladenie bolo príjemné a po malej chvíli mi z očí prestali tiecť slzy a už som len poťahovala nosom. Niall si to všimol a zastal. Ruku zložil z môjho chrbta a otočil ma ňou k sebe tak, aby som mu pozerala do očí.
„Mám sa vrátiť a všetko mu vytmaviť?“ opýtal sa a zaťal päste.
„Nie, Niall. Naozaj nie. Ja som si to spôsobila. On nespravil nič zlé.“
„Nespravil nič zlé? Pozri sa na seba!“
„Niall, fakt to nie je jeho chyba. Príliš veľa rozmýšľam a analyzujem. Očakávam od ľudí veci, ktoré nie sú schopní splniť. Nebola jeho povinnosť odpisovať mi.“ Snažila som sa presvedčiť viac seba ako jeho.
„Nebola to jeho povinnosť? Načo ti potom písal, že mu chýbaš a podobné sprostosti?! Zbytočne ti do hlavy natlačil kaleráby. Keby si nebola aspoň taká citlivá a dostala sa cez neho! No nie! Ty ho musíš stále milovať.“ Držal ma za plecia a v očiach mal zúfalý výraz. Neodolala som a hodila som sa mu okolo krku. Objala som ho najsilnejšie ako som vedela. Všetko prežíval so mnou. Snažil sa ma chrániť. Mal ma rád. Pritisol ma k sebe najviac ako to šlo. Spustila som nový záchvat plaču.
„Neplač. A prestaň klamať samu seba a za všetko sa obviňovať. Nemal to robiť. Je to jeho vina, nie tvoja.“ Povedal miernym hlasom. Povedal to, čo som už dávno chcela počuť. Potrebovala som to počuť. Trocha mi odľahlo.
„To však na veci nič nemení.“ Šepla som slabým hlasom. Nevedela som, či to vôbec počul. Pomaly som sa odtiahla. Vydržala by som tam tak stáť aj hodinu, začalo však pršať. Z kabelky som vytiahla dáždnik a rozprestrela ho nad našimi hlavami. Niall ho vzal do ruky. Druhou rukou si ma opäť pritláčal k boku a hladil ma po chrbte. Vedel, že búrka citov v mojom vnútri ešte neustala. Chvíľu sme kráčali v tichosti, každý ponorený vo svojich myšlienkach. Medzi nami niečo ako trápne ticho neexistovalo.
Prišli sme pred veľký obchodný dom. Niall si to zamieril dnu a ja som ho nasledovala. Tipovala som, že ma zavedie do nejakej reštaurácie alebo fastfoodu. On ma však ťahal opačným smerom. Prišli sme pred veľkú kinosálu. Hrali asi 30 filmov, takže sme mali z čoho vyberať. Obaja sme potrebovali prísť na iné myšlienky takže jednoznačne vyhrala nová rozprávka od Disneyho. Žiadna romantika, len čistý humor. Niall samozrejme zaplatil za lístky. Ja som si vydobyla kúpenie pukancov a coly. Vedel, že začínať hádku by teraz nebolo vhodné tak neprotestoval. Vzali sme si dva extra veľké balenia pukancov a pol litrové poháre coly do rúk a vošli sme do veľkej sály. Usadili sme sa na svoje miesta a čakali na začiatok filmu. Niall sa ma zatiaľ vypytoval na školu. Ja som si usrkávala z coly a pomaly vyjedala pukance. Colu inak nemám rada, no pri slanej chuti pukancov mi jej nadmerná sladkosť nepríde až taká strašná. Dokonca mám pocit, že chuť je dokonale vyvážená. Ja som sa ho pýtala, čo zas vystrojili chalani, že túžil tak bezprostredne vypadnúť.
„Lou už dlho nebol s El, tak chodí po celom dome odutý , dupe a všetko čo robí, robí maximálne hlučne. Harry je pravdepodobne sexuálne frustrovaný alebo také niečo, pretože človek nemôže robiť nič hlučné. Hneď ho to vytočí. Takže Lou dupe a Harrymu vadí hluk. Dnes sa skoro pobili.“ Predstavila som si túto scénu a začala sa smiať. Niall sa ku mne pridal, no po chvíľke pomedzi smiech pokračoval.
„Liam sa balí na dovolenku. Ten je taký vzrušený z tej dovolenky, že nemôže obsedieť. Stále niekam odbieha a po celom dome behá ako naspeedovaná veverička. Po dvoch hodinách ti to zaručene začne liezť na nervy. Zayn je u rodiny, takže ten sa všetkému tomu zmätku úspešne vyhol.“ Dokončil svoje rozprávanie.
„Tak to sa ti teda nedivím, že si potreboval vypadnúť. Asi by som vás mala prísť v najbližších dňoch pozrieť a zažiť to na vlastnej koži.“ So smiechom som mu odpovedala.
„Tak to by si teda mala. Ale Liam odchádza už o dva dni, takže by si sa mala poponáhľať.“ Smial sa spolu so mnou.
„A aj chalani ťa radi uvidia. Minule sa ma na teba pýtali.“ Dodal a tvár mu zvážnela. Na chvíľu sa zamyslel.
„Prídem. Zajtra po škole? Môže byť?“ usmiala som sa naňho a on mi úsmev opätoval. Takže jeho myšlienky nezaťažovalo nič závažné. Alebo len nechcel, aby som si niečo všimla?
„To by bolo fajn.“ Povedal a stíchol, pretože svetlá v sále zhasli.
Obaja sme sa zapozerali do filmu a smiali sme sa viac ako deti, čo sedeli pred nami. Cítila som sa tak zvláštne šťastná. A bezstarostná. Ako dieťa. Niall spratal svoje pukance niekedy v polovici filmu a tak som mu dosypávala z mojich. Nakoniec som mu dala aj moju colu, pretože ho z toľkých pukancov riadne smädilo. Samozrejme mi ju celú vypil a nakoniec smädilo aj mňa. Film bol však už skoro na konci, tak sme to nejako vydržali. Po skončení sa bude chcieť ísť Niall aj tak pravdepodobne najesť.
Smiali sme sa aj po skončení filmu pri vychádzaní zo sály. Nemyslela som na nič. Len na to, aká som rada, že je tu Niall so mnou. Keby som teraz bola s Niks alebo s Lil, dopodrobna by sme rozoberali každý detail Lucovho výrazu tváre a významu jeho slov. A to som teraz fakt nechcela. Bolo mi dobre. Smiala som sa a netýrala sa ponurými myšlienkami naňho. Vlastne som takmer zabudla, že sa čosi také, ako naše stretnutie dnes odohralo.
Niall na moje veľké prekvapenie nebol hladný a tak sme zašli len do cukrárne. Ja som si dala bylinkový čaj a veľký zákusok. Niall si dal tiež čaj, no zákusky dva. V cukrárni sme presedeli a prekecali celú večnosť a ja som zabudla, že existuje nejaký iný svet mimo mňa. Skoro som vyskočila z kože, keď mi prišla SMS. Skoro som sa opäť rozplakala, keď som videla neznáme číslo. Po prečítaní mi už naozaj vyhŕkli slzy.
Hey Zuzy :) som naozaj rád, že mi život doprial možnosť stretnúť ťa znova a tentoraz nie len na jeden deň. Luca xxx
BOŽE! Prosím nech je to len zlý sen, z ktorého sa čoskoro zobudím. Niall vstal zo svojej stoličky a sadol si na tú najbližšie ku mne. Objal ma. Takže to nie je zlý sen. Niall mi do nočnej mory nijako nezapadal. Bol príliš dobrý na nočnú moru. Bol príliš dobrý pre mňa. Nezaslúžila som si ho. Dnes mu už druhýkrát zmáčam tričko mojimi slzami. Musí si o mne myslieť, že som nejako psychicky labilná alebo také niečo. Toto zdraví ľudia nerobia. Aj sebe som pripadala čudne. Na moje pomery príliš citlivo. Jedno zamyslenie a mne došlo prečo. Každú chvíľu som mala mať svoje dni. Ale to Niallovi na nos vešať nebudem. Odtiahla som sa od neho a chmatne si utrela slzy pod očami. Na dnes bolo plaču dosť. Aspoň pred Niallom určite. Sama v posteli je niečo iné.
„Niall, veľmi sa ospravedlňujem. Naozaj. Mikinu som ti zababrala predtým, tričko teraz. Naozaj mi je to veľmi ľúto. Zvyčajne nebývam takáto citlivá.“
„Mne to nevadí. Mikina aj tričko sa vyperú alebo vyhodia. Keď chceš plakať, kľudne plač. Nevieš si predstaviť, čo pre mňa znamená, že mi dôveruješ natoľko, aby si si predo mnou vyliala srdce. Neskutočne si to vážim.“ Povedal a zadíval sa mi hlboko do očí, čím dodal svojím slovám dôveryhodnosť.
„Pôjdeme?“ opýtal sa, keď videl, že idem niečo namietať. Rezignovane som prikývla.
Vyšli sme z cukrárne a pomalým krokom sme sa vybrali ku mne domov.
„Nemám zavolať taxík? Trocha sa ochladilo a k vám to nie je až tak blízko.“ Opýtal sa no ja som pokrútila hlavou.
„Radšej by som sa prešla. Ak chceš tak ty si vezmi taxík. Myslím, že viem, kde som a trafím domov.“
Pozrel na mňa, akoby mi namiesto nosa narástol chobot.
„Si normálna? V takomto stave ťa samú nenechám ani chvíľu, nieto ešte ísť samú aj domov.“ Karhavo povedal a ja som neprotestovala. Naozaj som sa tešila jeho prítomnosti. Jeho ruka zablúdila na môj chrbát a ja som takmer zapriadla.
„Ďakujem.“ Povedala som a vtisla mu pusu na líce. Usmial sa na mňa.
„Za čo zas?“ pobaveným hlasom sa spýtal.
„Za teba predsa. Za to, že pri mne práve teraz kráčaš a ukľudňuješ ma. Za to, že si ma zobral na ten super film a tým ma priviedol na úplne iné myšlienky. Za to, že aj napriek tomu, že už sama sebe pripadám ako blázon si ešte s krikom nezutekal.“
„Na toto som čakal!“ skočil mi do reči. Začala som sa smiať, keď ma náhle pustil a začal s krikom behať dole ulicou. So smiechom som sa rozbehla za ním. Na mojich opätkoch som nemala šancu dobehnúť ho. Našťastie to po chvíli vzdal a počkal ma. Pristúpil ku mne a zahľadel sa mi priamo do očí.
„Si rovnaký blázon ako ja. Ako by som ťa mohol nechať v štichu?“ jeho modré oči sa do mňa vpíjali a ja som sa opäť takmer rozplakala. Od vďačnosti. Odstúpil sa a bok po boku sme pokračovali v povznesenej nálade až k môjmu bytu.
„Bonnie.“ Povzdychla som si. Niall nepotreboval ani pozvať. Sám do seba sa pustil hore schodmi a čakal, kým odomknem vchod. Potom sme vybehli do bytu. Niks bola sama a pozerala telku. Dosť ma to prekvapilo.
„Ahoj. Kde je Derek?“ bola moja prvá otázka, keď som ju uvidela samú.
„Derek už od zajtra naplno zarezáva v škole. Musel sa ísť domov pripraviť, veď je už aj dosť neskoro.“ Neskoro? Pozrela som sa na hodinky. Pol deviatej. To ten čas tak rýchlo beží?
„Nevedela som, kedy sa vrátiš, tak som dnes zobrala Bonnie von ja.“ Dodala Niks a ja som sa potešila. Bonnie teraz spala na gauči vedľa Niks.
„Tak, vidím, že misia je splnená, takže ja sa poberiem.“ Povedal Niall a už držal ruku na kľučke.
„Nechceš si radšej najprv zavolať taxík?“ opýtala som sa ho.
„To nie je najhorší nápad.“ Usmial sa na mňa. Aspoň že ja na to myslím.
„Nechceš chvíľu ostať?“
„Nie naozaj už pôjdem. Myslím, že teraz potrebuješ takú tú babskú chvíľku. A neviem, či sa s Niks ešte vôbec rozprávate kvôli mne a Derekovi.“ Je všímavý. Naozaj sme sa s Niks poriadne neporozprávali ani nepamätám.
„Tak ako myslíš. Zajtra ti zavolám hneď ako v škole skončíme. Vezmem si taxík. Poobede však robím, takže sa príliš dlho nezdržím.“
„Dobre budem sa tešiť. Len musím na tvoju návštevu pripraviť chalanov, aby sa trošku upokojili.“
„Nie to nerob! Chcem ich zastihnúť nepripravených a v takom stave, aký si mi dnes opísal.“
„Dobre tak im nič nepoviem. Budeš také malé prekvapko.“ Brnkol mi po nose a ja som sa zasmiala.
„Taxík tu už asi bude, takže pomaly idem dole. Áno, áno, ďakuješ mi. Nemáš za čo. Naozaj. Ver či never, myslím že to ja by som ti mal ďakovať.“ Povedal, keď sa ku mne sklonil, aby ma objal a ja som sa nadýchla, aby som mu poďakovala.
„Sa zo mňa nesmej. Myslím to vážne. Naozaj som ti vďačná.“
„A ja tebe tiež. Snaž sa veľmi nesmútiť. Vidíme sa zajtra. Ahoj.“ Boli jeho posledné slová, kým vyšiel z bytu.
„Ahoj.“ Zakričala som za ním, keď už behal dole schodmi. Zatvorila som dvere a namierila si to do izby, prezliecť sa. Natiahla som na seba tepláky a tričko a vyvalila sa k Niks na gauč. Ona vypla telku a zapozerala sa na mňa.
„Tak spusť.“ Neviem, či počula náš rozhovor alebo si všimla zlepené riasy od plaču. Bolo mi to jedno. Začala som rozprávať a Niks skoro vyliezli oči z jamiek. Prerušila ma asi stokrát, len aby vedela všetko do najmenšej podrobnosti. Povedala som jej len o dnešku. Stretnutie pred dvoma týždňami som nespomenula. To by bolo výčitiek, prečo som to nepovedala hneď. Keď som skončila s rozprávaním a dala jej prečítať SMSku, začali sme to analyzovať. Postupne. Čo mohol znamenať ten uprený pohľad, keď prišiel Niall? A keď som mu povedala, že je len kamarát? Riešili sme to asi hodinu. Keď hodinky ukazovali niečo po jedenástej, rozhodli sme sa zaľahnúť. Predsa len, zajtra je škola.
Zrazu som dostala chuť na niečo, na čo som posledné dva týždne ani len nepomyslela. Tá neprekonateľná túžba zapáliť si. Otvorila som šuflík, vytiahla krabičku a zapaľovač. Chvatne som si do úst vložila jednu cigaretu zapálila som ju. Otvorila som okno a spokojne vyfúkla dym. Po prvej som si zapálila ďalšiu a potom ešte jednu. Na dnes stačilo. Krabičku som vrátila späť do šuflíka, ľahla som si do postele a upustila uzdu mojej fantázii. Znova a znova som si to v hlave prehrávala a pritom sa hrala s Niallovou retiazkou. Keď som si to uvedomila, usmiala som sa. Ten chlapec bol neskutočný. Prečo som sa nemohla zamilovať radšej doňho?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára