Vošli sme do školy. Kam teraz? Nikdy predtým som tu nebola.
„Hi. Nevieš prosím ťa, kde by sme našli učebne 22A a 12C?“ spýtala sa Niks okoloidúcej. Vyzerala ako staršia študentka, takže by sa tu mohla vyznať.
„22A je hneď tu za rohom, idem do učebne vedľa, takže ťa môžem odprevadiť. 12C je o poschodie vyššie.“ Super. Takže ja budem musieť svoju cestu absolvovať sama.
„Drž sa. Potom si zavoláme a počkáme sa niekde.“ Povedala mi Niks a objala ma.
Vyšľapala som si to teda hore schodmi. Oproti mne bola učebňa 10A. super. Teraz doprava či doľava? Vybrala som sa doľava. Čísla učební sa zväčšovali. Idem správne. 12A, 12B, 12C. som tu. Dvere boli ešte otvorené. Bola som tu ešte dobrých 15 minút skôr.
Sadla som si tak nejako do stredu, skôr dozadu ako dopredu. Poobzerala som sa dookola. Keby som nebola taká hanblivá alebo keby som mala so sebou aspoň Bonnie, mohla som tu už niekoho spoznať. Ja som však ostala sedieť a naďalej sa obzerala. Ľudia sa zoznamovali, bavili sa medzi sebou. Vyrušilo ma vibrovanie mobilu. SMS. Od Nialla.
Ahoj Sue :) dúfam, že ste ešte nezačali a profesor ti nezhabe kvôli mne mobil. Chcel som sa ťa opýtať, kedy skončíš a či by sme potom niekam nezašli. Chalani do mňa vkuse niečo hučia a mňa to už trocha prestáva baviť.
Pozrela som na hodinky. Bolo niečo pred deviatou. Ostýchavo som natiahla ruku k dievčaťu, ktoré sedelo predo mnou.
„Prepáč, že ruším, ale nevieš ako dlho by to tu celé malo trvať?“
„Chodí mi tu sestra a tá tvrdila, že asi tak hodinku a pol.“ odpovedalo dievča. Bola pekná. Tak nenápadne pekná. Dlhé rovné tmavohnedé vlasy jej voľne padali okolo tváre a siahali takmer k pásu. Hnedé oči jej veselo žiarili na jej vľúdnej tvári. Slabo sa usmiala a na pravom líci sa jej spravila malá jamka.
„Ďakujem.“ Usmiala som sa na ňu.
„Nie je za čo. Mimochodom, volám sa Suzan.“ Odpovedala a slabý úsmev, ktorý mala na tvári doteraz, sa roztiahol do širokého, krásneho úsmevu. Spravil ju ešte krajšou. Možno to bolo tou jamkou, ktorá sa tým širokým úsmevom prehĺbila.
„Tiež som Suzan.“ Môj úsmev sa roztiahol tiež. Toto dievča sa mi pozdávalo. Asi by sme aj rozprúdili debatu, keby k nej nepristúpilo vysoké čiernovlasé dievča oblečené v krátkych čiernych šatách a nepobúchalo ju po pleci. Suzan sa otočila a vyskočila zo stoličky.
„Nicolle! Takže predsa len sme v rovnakej triede!“ nadšená zjačala a hodila sa čiernovláske okolo krku. Nicolle vyzerala rovnako nadšene ako Suzan. Suzan a Nicolle. Ako ja a Niks. Sklonila som sa k mobilu a začala ťukať odpoveď Niallovi.
Ahoj Niall :) ešte sme nezačali. Podľa všetkého by to tu malo trvať asi hodinu a pol. Prídeš ma čakať pred školu alebo sa stretneme v parku?
Zabudla som, že po skončení sme sa mali čkať s Niks. V poslednom čase ju dosť zanedbávam. Alebo ona mňa? Asi sa zanedbávame navzájom. Teraz len dúfať, aby bola dohodnutá s Derekom a nebolo na mne, že som sa na ňu vykašľala. Odpoveď prišla až keď vošiel do učebne profesor.
West London College, však? Prídem tam a niekam zájdeme. Dnes nechcem byť v parku, pozri, aké je počasie.
„Dobrý deň študenti. Volám sa Henry Denker a budem vaším triednym profesorom a zároveň učiteľom medzinárodných vzťahov a práva.“ Kým sa profesor predstavoval, ja som odpisovala Niallovi.
Áno je to WLC. Budem ťa čakať a ty vymysli, kam by sme mohli zájsť. :)
Teším sa. Prišla mi okamžite odpoveď a ja som sa usmiala.
Poctivo som si robila poznámky z profesorovho výkladu. Zbežne nás zoznamoval so školou, vymenoval všetkých profesorov, ktorí nás budú učiť. Našťastie nedošlo k žiadnemu predstavovaniu sa pred celou triedou. Na univerzitách to už tak zjavne nechodí. Tu je odkázaný každý na seba a na svoju schopnosť komunikovať s ľuďmi. Ja, taká hanblivá som si vybrala turizmus. Musím sa cez tú hanblivosť nejako dostať. Snáď tu budú učiť aj také niečo.
Čas mi prešil ani neviem ako. Profesor nás pustil dvadsať minút skôr, ako sme čakali. Vyšli sme pred školu a ja som sa postavila pod schody. Vytiahla som dáždnik a čakala. Priestor pred školou zapĺňali len moji noví spolužiaci, ostatní študenti ešte nevyšli. Hneď som oľutovala, že som si dnes nevzala slúchadlá. Niallovi som volať nechcela, aj tak sa musím najskôr porozprávať s Niks. Ako na zavolanie práve vyšla z dverí.
„Tak čo, ako bolo?“ nadšene sa opýtala.
„Bolo to fajn, myslím, že to tu nakoniec nebude až také strašné.“
„Tiež som toho názoru. Je to tu úplne super! Všimla si si tých chalanov?“ rozprávali sme sa po slovensky, takže si mohla dovoliť rozkrikovať sa na celú ulicu.
„Všimla. Veď pozri, jeden práve kráča k nám.“ Usmiala som sa, keď som v chalanovi, ktorý k nám pristupoval spoznala Dereka. Vydýchla som si. Nemusím sa cítiť previnilo. Niks sa mu hodila okolo krku a darovala mu dlhý bozk. Odvrátila som hlavu. Trošku ma pichlo pri srdci.
„Zuzi? S Derekom sme si tak trošku spravili plány. Myslíš, že to domov zvládneš sama?“ spýtala sa ma Niks.
„Netráp sa, Niall ma berie von. Bežte a užite si to.“ Nech už idete robiť čokoľvek. Niks sa na mňa žiarivo usmiala, pobozkala ma na líce, narýchlo objala a už ich nebolo. Derek mi len zakýval ponad plece. Pozrela som na mobil. Ešte desať minút a mal by sa objaviť Niall.
„Hi.“ Oslovil ma hlas a ja som zdvihla hlavu. Krvi by sa mi nedorezal. Ten hlas som poznala. A aj tie hnedé oči, ktoré sa na mňa pozerali. Ostala som len vyčumene civieť. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Keď som ho stretla vtedy v klube, mohol tu byť na prázdninách alebo také niečo. Čo však robil pred mojou školou?!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára