Cuz I can love you more than this 1

Zabuchla som za sebou dvere.
„Čo tak trieskaš tými dverami?!“ ozval sa krik zdola.
„Nič.“ Povedala som si sama pre seba. Hodila som sa na posteľ a pozerala na drevený obklad nad posteľou. Po líci mi stiekla slza. Dúfala som že 18. narodeniny budú niečím výnimočné, budú iné ako všetky ostatné. Samozrejme že nie sú. Plačem tak ako som plakala aj ten minulý rok, predminulý, vlastne ako po všetky roky čo si pamätám. Pretože nikdy nie som dosť dobrá. Som lenivé, neporiadne, neposlušné decko. To že som chcela osláviť moje narodeniny inak ako s rodinou samozrejme neprešlo. Mala to byť oslava spojená s rozlúčkou. Už len dva dni - prebehlo mi hlavou. Dva dni a odchádzam.
Vysoká v Londýne. Chcela som sa pred cestou so všetkými rozlúčiť, veď sa vrátim až na Vianoce. No, so všetkými ako so všetkými. Niks ide so mnou. Thanks God. Neviem čo by som tam bez nej robila. Nie som nejaký extra rád sa socializujúci človek. Pokojne si vystačím s „mojou“ hudbou a mojimi myšlienkami. Teda skôr snami ako myšlienkami. Prehrávať si určité časti života znova a znova a domýšľať si čo by bolo keby, to je moje. Potom depkárčim lebo sa to nestalo. Typické.
Niečo ma pošteklilo na nose. Chcela som sa zahnať rukou na tohto votrelca no potom mi došlo – Bonnie. Darček k osemnástinám od rodičov, ktorý som dostala pred dvoma týždňami. Vraj aby mi nebolo smutno v tom Anglicku. Dali mi psa. Fenku. Rasa? Who knows. Ale je krásna. Celá čierna, len medovohnedé oči svietia nad jej malým vytŕčajúcim ňufákom. Olízala mi líce. Pohladkala som ju, za čo som si vyslúžila ďalšie olízanie práve tečúcej slzy. Damn, veď ja stále plačem.
Posadila som sa, na čo sa Bonnie zľakla a zoskočila dole z mojej postele. Utrela som si slzy a začala hľadať mobil. Potrebovala som dávku hudby. Čím skôr tým lepšie. Vytiahla som si moje Kossy a naplno si pustila hudbu. Potešila by ma asi každá skladba, ktorá by šla v náhodnom výbere, no keď som začula Hate od Hawthorne Heights, v duchu som sa usmiala. Tá skladba sa dokonale hodila k mojej nálade. Ľahla som si späť na posteľ a vďačne si pritúlila Bonnie k sebe. Aspoň niekto aspoň trocha ukazuje že mu na mne záleží. Dobre neviem či sa to dá povedať aj o psovi, ale jednoducho som cítila, že ja a to malé šteňa budeme parťáci. Až do smrti. Zrazu mi zavibroval mobil. SMS.
Všetko najlepsie oslavenec! :* Tak co dame zurku dnes? :D.
Caroline. Bože, tá žena mi bude fakt chýbať. Škoda, že nechcela ísť medicínu študovať do Londýna. Naša trojka by ostala spolu. Je mi jej trošku ľúto. Mne ostala aspoň Niks. Lil bude v novom svete s úplne cudzími ľuďmi. Na druhej strane, jej nikdy nerobilo problém spoznávať nových ľudí tak ako mne. Som si istá, že ona sa nestratí.
Sorry girl, zaracha. Nemusis sa ani pytat preco, dovody su stale tie iste. Mozno keby sa ti chcelo ku mne? :)
Odpísala asi po minúte. Doveziem aj Niks. Ked nie zurka v meste tak zurka u teba. 
Tak to aby som si upratala izbu. Chtiac nechtiac som sa postavila z postele a pustila sa do toho. Prezliekať ani maľovať sa mi nechcelo, tak som len vypratala stôl a trošku postlala uležanú posteľ. Zbehla som dole do kuchyne po misku. Našťastie v dome nik nebol. Mama sa šla pravdepodobne šprtať v kvetoch aby mi mohla ešte večer vyčítať, že som jej neprišla pomôcť, oco bol asi pri nej a pozeral na ňu ako robí. Bratia šli najskôr von. To bolo dobré. Celý dom pre seba. Aj tak budeme len v mojej izbe ale už len ten pocit prázdneho domu je super. Zhrabla som misku a chipsy zo špajze. Lil príde na aute tak nejaké nealko by sa hodilo. Fľaša kofoly, to je ono. Chcem piť? Ani nie. Ja s Niks si dáme pivo. Klasicky. Všetko som to zobrala hore a položila na stôl. Zabudla som na poháre. Zbehla som späť dole. Práve prišlo auto. Lil. Odomkla som dvere a usmiala sa. Ešte že si Lil spravila ten vodičák. Neviem čo by som teraz robila. Asi už spala. Spala o 18.47? No dobre tak možno nespala. Možno by som si pustila nejaký prehnane romantický film, jeden z tých, pri ktorých sa zaručene rozplačem. Určite by to bol A Walk to Remember. Vystúpili z auta, prišli k dverám, v ktorých som stále stála.
„Ahoj Žu!“ povedala Lil, kým ma objímala.
„Zuzkáááá!“ zakričala Niks a tiež ma objala. Silno. Tak ako to vedia len ony dve.
„Ďakujem.“ Povedala som im obom. Usmiali sa na seba. Opäť si robili posmech z môjho ďakovania. Tak ďakujem príliš často a aj za veci, ktoré nepotrebujú ďakujem alebo ktoré si ho nezaslúžia. A čo?
„Poďte ďalej.“ pozvala som ich, keď som si uvedomila, že stále stojíme medzi dverami.
„Niekto doma?“ opýtala sa Niks. Pokrútila som hlavou a v duchu som sa usmiala. Ich strach z mojich rodičov. Na jednej strane sa nečudujem. Kto by sa ich nebál po tom čo sa na nich vkuse sťažujem? No na druhej strane som ich už 1000krát ubezpečovala, že im nespravia nič. To som vedela na 100%. Poznám ich. Kým je niekto u mňa, nikto mi nepovie ani slovo, aj do izby idú len v súrnych prípadoch. Keď mi však odíde návšteva, potom to začne. Večné „To nevedia kedy majú ísť domov?!“ „Musela si ich sem zas volať?“ „Si mi nemohla prísť pomôcť? Mala si zobrať aj dievčatá veď by sa aspoň niečomu priučili.“ a podobne.
Zobrala som poháre a šli sme do izby, kde nás už čakala naradovaná Bonnie. Dievčatá už poznala, keďže som s nimi bola vždy keď som mohla a ju som brala väčšinou so sebou. Rýchlo si zvykala na nových ľudí, niekedy bola až príliš priateľská.
Poháre som položila na stôl a naliala do nich kofolu a pivo. Dievčatá neustále niečo štebotali. Podala som im poháre a zdvihla ten svoj na prípitok.
„Na nový život!“ povedali sme jednohlasne, na čo sme sa začali samozrejme hneď smiať.
„Na Zuzku!“ povedala Niks po tom, čo sme sa konečne prestali smiať.
„Nech jej Londýn zmení život.“ ešte dodala.
Bodaj by, pomyslela som si. Nie žeby som tu na Slovensku mala život zlý, to naozaj nie. Strecha nad hlavou, rodina, kamaráti...no chýbalo tomu niečo. Niečo čo som za tých 18 rokov v tejto krajine ešte nezažila. Ešte nikdy som nemala priateľa. Krátke romániky, to áno, no nikto z tunajších chlapcov mi nebol „dosť dobrý“. Takmer všetci sa správali ako deti a ja som chcela niekoho na vážnejší vzťah. Niekoho ako má Lil. S Jakubom sú spolu už 2 roky. Zakaždým, keď ich vidím spolu pichne ma pri srdci. Vyzerajú, akoby sa stretli len pred týždňom a zároveň ako by sa poznali celý život. Lil so svojimi dlhými hnedými vlasmi, hnedými očami a pokožkou a nižším vzrastom dokonale kontrastuje s vysokým, blonďavým, modrookým Jakubom. Sú spolu prekrásni.
Napili sme sa. Slamkou samozrejme. Pivo jedine slamkou. Vraj rýchlejšie stúpne do hlavy. O to mi však teraz vôbec nešlo. Nechcela som byť celá zababraná od peny, to bolo všetko.
Sadli sme si na posteľ a pustili sa do rozhovoru. Čo bude, kedy bude, ako bude. Kde bol, kto bol, kedy bol. Milujem naše rozhovory. O ničom a zároveň o všetkom.
Celý čas som sa maznala s Bonnie. Začala mi kusať ruku. To bol jej tajný signál keď potrebovala ísť von. Tak sme sa postavili a šli sme. Všetky 4 pekne spolu na prechádzku po mojej „malebnej“ dedinke. Nech už je pozajtra, pomyslela som si. Nevedela som sa dočkať kedy odtiaľto vypadnem. Nie žeby som to tu nemala rada. Príroda bola krásna, mala som tu aj pomerne dosť kamarátov, no vadila mi tá faloš, ktorá priam sršala zo všetkých tých ľudí. Naoko boli všetci milí, stále vysmiati a priateľskí. Až potom sa človek dozvie, čo o ňom títo „milí“ ľudia vravia. A nie je to nič pekné samozrejme.
Keď sme prišli za dedinu, zapálila som si. Môj zlozvyk. Viem že by som mala prestať, no už som si na to tak zvykla, že vždy keď začuchám príležitosť, tak proste neodolám a dám si.
Lil si dala so mnou, len Niks po nás znechutene poškuľovala.
„V Londýne ti toto nebudem tolerovať moja zlatá!“ povedala mi už asi po 100krát.
„Jasné, jasné.“ Odpovedala som ako vždy. Viem že to myslí v dobrom.
Pomaly sme sa vracali domov. Tesne pred domom som sa rozlúčila s dievčatami. Popriala som im dobrú noc. Poriadne sme sa vyobjímali a odišli. Pozerala som za nimi kým sa mi nestratili z dohľadu. Potom som vyšla po schodoch a otvorila dvere. Vyzula som sa a namierila som si to rovno do izby. Bolo okolo jedenástej, takže naši už spali. Chvála Bohu. To by zas boli kázne.
Zavrela som dvere, sadla na posteľ a zapla netbook. No ako sa to povie netbook. Skôr tableto-netbook. Ešte presnejšie tablet s odoberateľnou klávesnicou. Opäť darček od rodičov. Za to, že som úspešne zmaturovala a idem na výšku. Otvorila som si facebook. Čakalo ma tam pár upozornení a správ. Pomaly som to všetko otvárala. Zrazu som sa zarazila. Správa od Lucu. Keby som nesedela tak asi odpadnem. Čo zase chce? Otvorila som správu.
Wish u all the best honey :* miss u...hope we’ll meet soon :) 
HONEY?! PUSA?! What the hell?! Čo to má znamenať?! Celé vnútro mi kričalo a mala som chuť hodiť tablet o zem. Opäť sa ozval po viac ako dvoch mesiacoch. Už pomaly strácam nervy. Zakaždým, čo sa ozve, mi zahrá na city. A riadne. Zavrela som oči a už po miliónty krát som si prehrávala ten deň keď sme sa stretli.
Je to viac ako rok čo som bola na výmennom pobyte v Holandsku. Krásny májový deň. Grilovačka. Zábava v plnom prúde. Ja som sedela a rozprávala sa s Peťkou. Samozrejme sme po slovensky ohovárali Holanďanov. Vtom vošiel. Už pri prvom pohľade som mala čo robiť, aby som zavrela ústa. Vysoký, tmavohnedé vlasy, hnedé oči, hnedá pokožka. Talian. Na tvári mal tak krásny výraz, že som myslela, že ho zjem. Drgla som do Peťky a ukázala som hlavou naňho.
„Wow.“ To bolo všetko čo povedala. Keď nás zbadal, kývol nám hlavou na pozdrav. Ja som sa len prihlúplo usmiala. S každým sa zoznámil. Mňa s Peťkou si nechal na koniec. Prisadol si k nám a krásnym hlasom prehovoril
„Hi, I’m Luca.“ Keď to povedal, mala som pocit, že moje srdce vynechalo pár úderov. Podala som mu ruku a predstavila sa. Peťka ma nasledovala.
Celý zvyšok večera sedel pri nás. Rozprávali sme sa. Len tak. O Slovensku. O Taliansku. O ňom. O nás. Keď prišiel čas rozlúčky, vypýtal si môj facebook. Napísala som mu ho do mobilu, ktorý mi podal. Zobral si mobil, sklonil sa ku mne, objal ma, do ucha mi zašepkal jednoduché „Thank you“, daroval mi pusu na líce a odišiel. Ešte raz sa otočil, pozrel na mňa a zakýval Peťke, ktorá stála vedľa mňa. Keď sa zatvorili dvere, Peťa nevydržala a skríkla:
„To čo malo znamenať? Ty si ho zbalila! On mal byť môj!“ a začala sa smiať. Peťka je dobrá duša. Viem, že mi to priala a tu závisť len hrala. A nemala mi čo závidieť. Jedine ak noc bez spánku, ktorú som mala pred sebou. Stále dookola tie jeho oči, vlasy, hlas, proste celý on sa mi objavoval pred očami a tak som nemohla spať.
Podarilo sa mi to až okolo tretej nadránom. Keď som sa ráno zobudila, cítila som sa akoby ma prešiel vlak. Horko-ťažko som vstala z postele a začala sa baliť. Bol to môj posledný deň v Holandsku. Po pobalení sa a následných raňajkách s moju „rodinou“ ma moji „rodičia“ odviezli k autobusu. Tam sme sa chvíľu lúčili a nakoniec vyrazili na cestu. Ešte sme sa zastavili v meste. Stretli sme ho tam. On si nás nevšimol, ja som len sklonila hlavu no Peťka naňho zakričala. Zbadal nás a vybral sa k nám.
„Ciao girls!“ radostným hlasom zvolal. Nepozerala som sa naňho. Nemohla som. Ešte by mi to priťažilo. Už vtedy som vedela, že som doňho beznádejne zamilovaná. Podišiel ku mne, zdvihol mi rukou bradu a zahľadel sa mi hlboko do očí.
„Now, I can go“ povedal a pevne ma objal. Dostala som ešte jednu pusu na líce. Otočil sa a odišiel. Tentoraz sa neotočil späť. To bolo posledný krát čo som ho videla.
Celú cestu autobusom späť na Slovensko som naňho myslela. Aj po príchode domov. Rodičia sa ma začali vypytovať ako bolo. Musela som im vyrozprávať čo a ako deň po dni. Lucu som nespomenula. To by zas boli reči.
Po asi dvojhodinovom rozhovore s rodičmi a po porozdávaní všetkých darčekov, čo som doniesla, som sa konečne vybrala do mojej izby. Ľahla som si na posteľ a zaspala. Zobudila som sa asi po troch hodinách. Vyšla som z izby, nikde nikoho. Vošla som do rodičovskej spálne a zobrala si notebook. Zapla ho a čakala kým mi načíta facebook.
Čakalo ma asi 20 upozornení, 3 správy a 5 žiadostí o priateľstvo. Otvárala som postupne upozornenia, správy a nakoniec žiadosti. Boli od Holanďanov. Teda až na jednu, ktorá bola od Lucu. Potešila som sa a hneď ju aj potvrdila. Krátko po tom čo som to spravila, mi v chate nabehla správa.
Hey girl :)  Srdce mi opäť vynechalo pár úderov. Aká bola cesta domov? Pokračoval Luca.
Hey man :) cesta bola fajn, trošku dlhá...aká bola tá tvoja?
Rovnaká :) bola to zábava :) si unavená?
Nie veľmi, práve som spala asi 3 hodiny :)
Pekne :) ja sa chystám spať o chvíľu, len som čakal kým prídeš aby som sa uistil, že si prišla bezpečne domov :)...a taktiež som ti chcel povedať, že mi už teraz chýbaš...
Po tejto správe som prestala dýchať. Zaskočila ma, potešila a zarmútila zároveň.
Myslím, že mi chýbaš viac...and yeah, ďakujem že si taký starostlivý :)
...musím ísť, už ledva vidím tie písmenká :D pekný deň :)
Bež :) dobrú noc :)
Odhlásil sa. Ešte asi 2 minúty som si čítala tie správy. Znova a znova. Už len toto som potrebovala, pomyslela som si. Zamilovať sa do chlapca, ktorého možno už nikdy v živote nestretnem.
Na ďalší deň sa ozval znova. Konverzácia už bola dlhšia. Zistila som, že počúvame rovnaký štýl hudby, dokonca tie isté kapely. Spoločnú sme mali aj lásku k jedlu a pivu. Takto to šlo celý týždeň. Každý večer sme si písali najmenej hodinu a tak sa pomaly spoznávali. Jeden večer tam prišiel a nenapísal mi. Tak som mu napísal ja. Namiesto odpísania sa odhlásil. Nechápala som to, no nechala som to tak. Na druhý deň sa to zopakovalo. Tretí deň som to už neskúšala. Namiesto toho som sa trýznila myšlienkami. Prečo? Tú otázku som si položila najmenej 100krát. Žiadna odpoveď ma však nenapadla.
Ani som sa nenazdala a bol 10. júl, jeho narodeniny. Po zvážení všetkých možností som mu napísala. Nemala som čo stratiť, zničiť ma už viac nemohol. Aspoň som si to myslela.
Happy b-day! :) želám ti do života len to najlepšie, veľa šťastia, zdravia, lásky a nech sa ti splní všetko čo si praješ :) posielam taktiež objatie, keďže ťa nemôžem objať naozaj tak si ho aspoň predstav :) 
Odpoveď prišla až po takmer týždni. Thank you so much! Objatie od teba si predstavujem každý deň...ako sa máš a čo máš nové? 
Po prečítaní tejto správy som sa skoro rozplakala. Od pocitov, ktoré vo mne vyvolala. Ten neskutočný zmätok. V hlave, v srdci.
Mám sa dobre, ďakujem :) nové nemám nič, tu je všetko po starom...no ty si čerstvý dospelák, tak sa pochváľ, aká bola oslava? :) 
Odpoveď nikdy neprišla. Neskôr som sa začala presviedčať, že on určite tú správu odoslal, len mne neprišla, pretože facebook má  problémy. Veď už mi nejaký čas blbol. Uverila som tomu.
Keď sa mi však po pol roku znova ozval, a opäť sa toto zopakovalo, už som vážne nevedela, čo si myslieť. Napíše prvý a potom neodpíše? Dobre...povedala som si vtedy.
Na ročné výročie nášho zoznámenia sa mi dal dokonca odkaz na moju stenu. Lyrics od tej pesničky má úplne zložili. Here today, gone tomorrow, we’re saying our goodbyes, drive away, from the past. Don’t be sad, don’t feel sorrow, the memory’s in our heart, I won’t forget.
Pôvodne som to chcela odignorovať, no samozrejme som to nedokázala.
I have no idea what to say right now...napísala som mu.
Don’t say nothing...vravel komentár pod mojím.
To som už nechala tak. Nemal poňatie, ako som sa cítila. Aká som bola zmätená. Čo do pekla som mala od neho čakať?! Raz je taký, inokedy zas taký.
A teraz táto správa. Otvorila som oči. Damn. Nevedela som čo mu odpísať. Obyčajné Thank you :)  mu bude musieť stačiť. Stlačila som enter. Ešte som rýchlo odpísala na ostatné správy a príspevky na stene, vypla tablet, ľahla som si a pritúlila sa k spiacej Bonnie. Po hodine a pol sa mi konečne podarilo zaspať. Zas a znova ma citovo dostal.